Nezmazateľný dokument

Z príležitosti výročia umučenia brata Štefana prinášame krátky rozhovor s historikom Michalom Badom, členom historickej komisie pre kauzu blahorečenia Štefana Iglódyho. V rozhovore vysvetľuje, v akej dobe sa odohral Štefanov príbeh, akým spôsobom sa historici pokúšajú zdokumentovať ho a čím bol Štefan ako osobnosť výnimočný.

Pán Bada, len 10. januára tohto roku ste ako komisia historikov skladali prísahu na Arcibiskupskom úrade v Košiciach. Teraz začiatkom novembra sa už chystáte odovzdávať pomerne rozsiahle dielo. Ako sa Vám to podarilo v tak pomerne krátkom čase?

Cieľom našej komisie bolo zozbierať všetky historické dokumenty týkajúce sa Božieho služobníka Štefana Iglódyho OFM Conv. i jeho kauzy a pripraviť o nich správu. Z časti sme nastúpili už do rozbehnutého vlaku. Na tomto mieste by som sa rád poďakoval rehoľnému historikovi otcovi Jozefovi Sukeníkovi OFM Conv., ktorý navštívil kľúčové archívy v Taliansku, Maďarsku a na Slovensku. Práci sa venoval aj taliansky minorita Felice Autieri OFM Conv. Pátri pripravili a kriticky analyzovali jadro pramennej databázy - desať základných prameňov o bratovi Štefanovi zo 17. a 18. storočia. Tieto sme postupne dopĺňali o ďalšie pramene nachádzajúce sa celkovo v štrnástich archívoch. Aby sme komplexnejšie doplnili mozaiku o bratovi Štefanovi a dobe, v ktorej žil, čerpali sme aj z viac ako tridsiatich edícií prameňov a veľkého množstva odborných štúdií a monografií. 

Aká bola doba, v ktorej sa odohrával život Štefana Iglódyho?

Veľmi zložitá a búrlivá. Spomenuté obdobie nazývame raný novovek. V politickom, spoločenskom i kultúrnom živote uhorskej spoločnosti sa odohrávali búrlivé zmeny. Vari najdôležitejšími bola osmanská okupácia centrálnych častí bývalého stredovekého Uhorska a s tým súvisiaca permanentná vojna v pohraničí, vzrast moci Sedmohradského kniežatstva, odboj uhorskej protestantskej šľachty proti habsburskej Viedni a jej spájanie so sedmohradskými stavmi i zápas o duše vo forme šírenia reformácie a následnej katolíckej reformy. Treba dodať, že vtedajšia uhorská spoločnosť bola mimoriadne militarizovaná (krajnou sa presúvali rôzne typy a druhy vojsk, žoldnierov, zbehov a zbojníkov). Kraj, ktorom brat Štefan vyrastal a žil ležal na pomedzí Uhorska a Sedmohradského kniežatstva a bol nástupným koridorom (hlavne oblasť Tokaja) pre povstalecké protestantské sedmohradské vojská do Uhorska. Miestne kalvínske obyvateľstvo malo voči katolíckym misionárom mimoriadne negatívny postoj. Pripomínam, že počas archeologických výskumov rezidencie v Rade, ktorá bola Štefanovým rehoľným domovom, sa našli kostrové pozostatky ďalších bratov minoritov, ktorí boli jasne umučení.

Dá sa po štyroch storočiach „rekonštruovať“ životný príbeh človeka, ako bol Štefan Iglódy?

Dá, no samozrejme nie v úplnosti. Niektoré fázy jeho života nám pravdepodobne zostanú navždy zahalené tajomstvom, no o tých najpodstatnejších si vieme vytvoriť pomerne presný obraz. Pri výskume sme objasnili jeho rodinné zázemie – pochádzal z kalvínskeho  šľachtického rodu, pod vedením konventuálneho františkána Pietra Vallonicu pôsobiaceho na dvore magnáta Štefana Nyáriho konvertoval na katolícku vieru  a začal slúžiť na jeho dvore ako familiár. Zatúžil vstúpiť rehole a po predpísanom čase vstúpil do komunity konventuálnych františkánov v Rade (na Veľkú noc roku 1639). Rozhodol sa pre povolanie laického brata. Vzhľadom na to, že vo svojej rodnej maďarčine dokázal komunikovať s miestnym obyvateľstvom, komunite uľahčoval získavať potraviny a prostriedky pre chod rehoľnej rezidencie. Tá totiž bojovala s vážnymi existenčnými problémami. Počas jednej z kveštárskych obchôdzok koňmo bol na odľahlom mieste v chotári Malého Horeša prepadnutý dvoma kalvínmi. Tí ho počas mučenia nútili zriecť sa katolíckej viery, čo rozhodne odmietol.  Zachovali sa nám aj jeho posledné slová tesne pred smrťou. Po identifikovaní Štefanových kostrových pozostatkov vieme vďaka modernej antropológii zrekonštruovať nielen jeho približný vzhľad, ale aj viaceré prekvapivé detaily z jeho života.

Akú vierohodnosť majú dokumenty, ktoré ste objavili? Stačia na dôveryhodné vyskladanie mozaiky jeho života?

Väčšina archívnych či literárnych prameňov sa zaoberá okolnosťami jeho prezumovaného mučeníctva. Dôležitým zdrojom referujúcim o jeho pôvode, konverzii, živote a smrti, je správa, ktorá bola dňa 20. januára 1640 z Uhorska zaslaná provinciálnym ministrom Giovanym Battistom Astorim z Ferrary kardinálom Svätej kongregácie Propaganda Fide. Kusé, no dôležité a dôveryhodné informácie o Božom služobníkovi nachádzame i v niekoľkých ďalších listoch adresovaných Kongregácii od osôb, ktoré ho osobne poznali, alebo boli jeho súčasníkmi a vo svojich listoch spomínajú jeho zavraždenie. Posledným zachovaným prameňom siahajúcim k obdobiu smrti Božieho služobníka, je text nekrológu, ktorý sa listinne zachoval iba v odpisoch z 18. storočia. Pre krátky čas, ktorý strávil na dvore svojho suveréna Nyáriho a v reholi, sa nám nezachovali žiadne dokumenty z jeho pera. No on sám, svojou mučeníckou krvou, napísal nezmazateľný dokument vernosti viere, ktorý zreteľne čítame dodnes.

Bol brat Štefan podľa vás výnimočným človekom a čím vás oslovil?

Dovolím si povedať, že bol. V jeho príbehu sa stretli dva dôležité zdanlivo protirečivé fenomény, ktoré my historici označujeme ako „makrodejiny“ a „mikorodejiny“. Oba sa v osude brata Štefana dostali do kolízie a vyústili do mučeníckej smrti, ktorú podstúpil. Na mladého, v podstate „bezvýznamného“ rehoľníka, minoritu žijúceho v malej komunite uprostred nehostinného a vojnami zdevastovaného kraja, v jednu novembrovú nedeľu roku 1639 plnou silou, bezodkladne doľahla turbulentná, protirečivá a krutá doba stavovských povstaní, náboženských zápasov i veľká stredoeurópska politika.

No výnimočné nie sú len spomenuté dejinné okolnosti, ale predovšetkým jeho životné rozhodnutia! Ako mladý šľachtic konvertita totiž ďalej mohol pohodlne kariérne stúpať a zabezpečiť svoj rod (ako mnohí iní, veď miska váh sa vtedy v Uhorsku už priklonila na stranu katolíkov a Viedne). Prípadne sa výhodne oženiť. No on tak neučinil a stal sa rehoľníkom. Tam sa mohol realizovať na rôznych postoch v rámci cirkevnej hierarchie. No on sa naopak stal laickým bratom, čím sa definitívne  zriekol akéhokoľvek „rastu“ aj v reholi. V posledných chvíľach života mal na výber – mohol si zachrániť život formálnym návratom ku reformácii, ako to v tej dobe robili nespočetné zástupy ľudí. Ale on si opäť zvolil ťažšiu cestu. Najťažšiu cestu... A práve v tomto spočíva jeho skutočná výnimočnosť. Hoci sa pred Štefanom opakovane otvárali možnosti „stúpania“, vždy si volil z ľudského pohľadu – úplne opačný smer. To jasne hovorí o tom, že hlavným vektorom jeho života bola výnimočná pokora.

PhDr. Michal Bada, PhD.

Je riaditeľom Slovenského historického ústavu Matice slovenskej. Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (dvojodbor história – národopis) a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (medzinárodné vzťahy a diplomacia) pracoval na Historickom ústave SAV. Svoj výskum zameriava na dejiny raného novoveku, urbánne dejiny a každodennosť. Je autorom viacerých domácich i zahraničných odborných článkov, vedeckých štúdií a monografií.