RODINA IGLÓDYOVCOV

Jednou z lokalít, ktoré nesú názov príbuzný s menom Božieho služobníka, je Nyíriklód, ležiaci v severovýchodnom cípe dnešného Maďarska, v stolici Sabolč. Od roku 1917 tvorí súčasť dediny Kántorjánosi. Podľa predpokladu časti maďarských historikov práve on stál za rodovým menom vetvy Eliáša Štefana Iglódyho. V Sabolčskej stolici sa však nachádza aj ďalší miestny názov odkazujúci na toto rodové meno. Je ním pôvodne stredoveká obec Iklód, od ktorej si počnúc 14. storočím odvodzoval svoje meno tento šľachtický rod. Leží približne 18 km severne od spomínaného Nyíriklódu smerom na mesto Kisvárda. Lokalita bola obývaná aj v 17. storočí. V roku 1615 sa dokonca spomína v jej chotári kaplnka. V priebehu 17. storočia sa však obec
vysídlila. V 18. storočí už vystupuje ako pustá a v súčasnosti je súčasťou obce Petneháza.

​

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Eliáš Štefan Iglódy pochádzal zo starého sedmohradského rodu, usídleného v Satmárskej stolici. Nevieme síce, kedy získali jeho predkovia šľachtické privilégiá, no jednotlivo sa spomínali už v 14. storočí za vlády kráľa Ľudovíta Veľkého a v prvej štvrtine 15. storočia za vlády Žigmunda Luxemburského. Zachované pamiatky sú záznamy diplomatického a právneho charakteru a nedokážeme podľa
nich presne zrekonštruovať genealógiu ani jednotlivé rodové vetvy. V zázname z roku 1374 vystupujú v listine veľkovaradínskeho prepošstva medzi inými Juraj, Lukáš a Mikuláš de Iklod a osobitne Pavol, syn Jána de Iklod zo Satmárskej stolice. V októbri 1422 sa v kráľovskej listine konventu v Hronskom Beňadiku spomínal Štefan Ikladi zvaný Peres (Sporný). V nasledujúcom roku sa jednotliví členovia rodu objavili pri právnych jednaniach
v súvislosti s majetkom Iklód pred leleským konventom. Už v tomto období išlo o pomerne rozvetvený rod: v listine z marca 1423, na nedeľu iudica, sa menovite spomínali synovia Jána Ikladiho Štefan, Barla a Juraj, a synovia Pavla Ikladiho Michal a Bartolomej vo veci nespravodlivého zaujatia majetku a násilného napadnutia svojich familiárov a boli vyzvaní dokazovať majetkové práva. O synoch Jána Iglódyho vieme, že boli v rovnakom období tzv. kráľovskými mužmi (homo regius). Barla (de Yklod) sa v tejto funkcii spomínal už vo februári 1423. Jeho zrejme najstarší brat Štefan, zvaný Sporný bol takisto kráľovským človekom a verný svojmu prívlastku sa vyskytoval vo viacerých majetkových a dokazovacích listinách leleského konventu v prvej štvrtine 15. storočia. Zo septembra 1423 sa v listine leleského kláštora objavuje zmienka o kráľovských ľuďoch Štefanovi, Michalovi a Gregorovi de Iklud. Ďalší člen rodu, Martin Iklódi, sa spomínal o dve generácie neskôr, v roku 1460, v
listine klužského konventu. Z roku 1466 pochádza zmienka o Blažejovi. V roku 1516 sa v listine uhorského palatína riešiacej nezhody medzi jednotlivými zemepánmi a poddanými spomína akýsi Mikuláš Iklódi a Imrich a Bartolomej Yklodi, pričom ďalší Martin Iklódy sa opäť v tejto listine objavuje ako kráľovský človek leleského konventu.

​

Vzhľadom na spätosť jednotlivých členov rodu Iglódy s hodnoverným miestom (locum credibilis) v kláštore v Lelesi prichádza do úvahy predpoklad o presídlení ťažiska, pôsobiska a majetkov rodu smerom do Zemplínskej stolice plynule od 15. storočia. Nedostatok prameňov, ktorý by premosťoval obdobie vrcholného stredoveku a raného novoveku a komplikované rodinné väzby v prostredí uhorskej a sedmohradskej šľachty, však
nedovoľujú vypracovať ucelenú genealógiu rodu a prepojiť tak osobnosť Štefana Eliáša Iglódyho s jeho predkami z 15. storočia. Môžeme ich však stotožniť s členmi niektorej z vetiev starého šľachtického rodu Iglódy.

 

Na základe analýzy jednotlivých zmienok zo 14. – 16. storočia možno dedukovať, že v spoločenskej štruktúre patrili medzi nižšie postavené šľachtické rody, vlastniace svoj majetok na hraniciach Sedmohradska, zastávajúce notárske či úradnícke pozície pri hodnoverných miestach, prípadne plniace vojenské úlohy v službách vyššie postaveného šľachtica a tvrdo zápasiace o uznanie svojho postavenia a majetkovej držby.

​

Bolo by veľkým prínosom spoznať duchovné a intelektuálne zázemie rodiny Eliáša Štefana Iglódyho v období 16. – 17. storočia. Pri jeho výskume môžeme vychádzať z analógií a všeobecných údajov v priestore Sedmohradska. V skúmanom období sa východná časť Uhorska po náboženskej stránke priklonila k reformácii a v roku 1552 prijala helvétsku, teda kalvínsku konfesiu. A to až do takej miery, že reformovaná viera takmer úplne potlačila
katolicizmus. Sabolčská stolica sa pritom stala jedným z jej centier. Rýchly a úspešný postup reformačných myšlienok a hnutia ovplyvnil predovšetkým postoj vyššej šľachty, vlastniacej rozsiahle majetky. V zmysle zaužívaných pravidiel totiž bola okrem iného mienkotvorným nositeľom národnej a s tým úzko spojenej náboženskej identity v krajine. Náboženská príslušnosť zemepána bolo určujúcou pre jeho familiaritu a poddaných. Napokon tento jav, napriek misijnej činnosti a procesu katolíckej obnovy v 17. – 18. storočí, pretrval až do súčasnosti, pričom reformovaná cirkev je majoritnou v oblasti dnešnej župy Sabolč-Satmár-Bereg, ako aj v okolí Nyírbátora a Kisvárdy, ktorá je mimoriadne dôležitá z hľadiska výskumu života Eliáša Štefana Iglódyho.

​

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno vyvodiť záver, že aj Iglódyovci sa ešte v 16. storočí pridali k reformácii a reformovanej viere. Dôraz na sväté písmo, prísna výchova k zbožnosti a náboženská strohosť mohli vplývať už na generáciu jeho rodičov a starých rodičov. Nedostatok informácií, prameňov a dát znemožňuje vytvárať závery. Mohli by sme sa čiastočne oprieť o strohú zmienku z roku 1662. V tomto roku akýsi František Csaba s Alžbetou Iglódyovou, akiste jeho manželkou, darovali kostolu v obci Döge strieborný pozlátený kalich, na ktorom boli vyryté ich mená. Niet pochýb, že išlo o kostol patriaci reformovanej cirkvi a František s Alžbetou boli tiež kalvínmi. Ak by sme pripustili príbuzenský vzťah Alžbety a Eliáša Štefana Iglódyho, mohli by sme na základe toho tvrdiť, že sa rod nevrátil ku katolíckej viere ani v polovici 17. storočia a naďalej ostával verný protestantizmu. To nám pomáha bližšie porozumieť zázemiu, ale aj eskalácii a vyostreniu rodinných vzťahov na základe náboženskej príslušnosti, pozadiu konfliktu a jeho drastickému vyvrcholeniu zabitím mladého Eliáša Štefana v roku 1639 po jeho konverzii a vstupe do rehole.