Svedectvá najstarších dokumentov
Historické archívy a knižnice uchovali dokumenty, vďaka ktorým poznáme mnohé podrobnosti zo života Štefana Iglódyho. Niektoré z nich, tie najstaršie, prezentujeme na tomto mieste. Dokumenty svojím charakterom a jazykom odrážajú ducha svojej doby a používajú výrazy, ktoré by už v dnešnej dobe neboli vhodné. Pre autenticitu ich ale reprodukujeme v doslovnom znení.
List Pietra Vallonicu da Sant’Angelo OFM Conv. Francescovi Ingolimu,
tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery, zo 14. septembra 1638.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 81. Fol. 233/r-v.
Miesto vzniku: Vranov, Slovensko
Čas vzniku: 14. septembra 1638
Poznámka: Ide o jediný zachovaný text spomínajúci (implicitne) Štefana Iglódyho, ktorý vznikol ešte pred jeho smrťou. Boží služobník je jeden z dvoch Uhrov, konvertitov. Z kontextu vyplýva, že už nejakým spôsobom patrí ku komunite v Rade. Čaká však na rehoľnú obliečku. Od jeho konverzie na katolícku vieru zatiaľ neubehli tri roky, ktoré bezpodmienečne vyžadovali rehoľné konštitúcie.
Veľmi osvietený a najdôstojnejší pane, môj najpozornejší otče.
Náš otec provinciál bol toto leto tu po dobu troch mesiacov, odtiaľ odišiel do Krakova a odtiaľ sa po Veľkej noci plánuje vrátiť do Talianska. Bol veľmi prekvapený, keď videl a osobne zažil čestnosť otca Chryzostoma, proti ktorému boli podané nesprávne informácie, pretože v týchto krajoch niet nikoho lepšieho. Na každý sviatok sa usilovne presúva pešo z jednej dediny do druhej a prednáša štyri až päť kázní denne. Tento otec je všetkými pánmi veľmi vážený a uznávaný. Ak odíde z týchto krajov, ako hovorí, že už nechce slúžiť kvôli nedostatku uznania za svoje úsilie, toto kráľovstvo stratí veľkého spolupracovníka pre dobro duší. Otec provinciál ho povzbudil, aby pokračoval, že ho Boh za jeho snahy odmení. Počas sviatku sv. Bartolomeja sme spolu s ním s rizikom obsadili miesto Kučín s kostolom a dvoma ďalšími, ktoré k nemu patria. Tamojší kazateľ sa veľmi vyhrážal životom, ale nakoniec pred hnevom ľudu utiekol.
Miestni šľachtici sľubujú fundáciu, ak naša rehoľa bude chcieť pokračovať v práci, pretože tam nie sú žiadni rehoľníci. Neviem, čo bude ďalej, ale podarilo sa mi oslobodiť dvoch Maďarov z rúk kalvínskych kazateľov, jeden už je v reholi a druhý sa čoskoro oblečie. Páter majster Giovanni Battista je v Rade, na mieste, ktoré som získal za asi štvorročné obdobie služby pre toho pána, ktorý už prešiel do lepšieho života desiateho dňa tohto mesiaca. Zabezpečil som aj seminár pre katolíkov v týchto oblastiach, pričom som mu zanechal príjem, ako aj pre naše miesto, posilnené dobrou fundáciou, pre podporu pátrov, ktorí sú veľmi potrební pre dobro duší v týchto krajoch.
Páter už pred niekoľkými rokmi získal oprávnenie na doktorát, ale teraz je ďaleko od pátra prefekta, ktorý tiež nie je v dobrom zdravotnom stave, a prosí ma, aby som intervenoval, ako to pokorne robím pred Vašou veľmi dôstojnou Excelenciou, aby bola táto kompetencia zverená niekomu inému, a aby ho čoskoro povýšili. Prosím Vás, utešte ho, aby ste mu dodali odvahu zostať v týchto krajoch, kde by sa časom mohol stať prefektom misie, pretože tam nie je nikto vhodnejší než on, pokiaľ ide o jazykové znalosti atď.
Je tu tiež páter bakalár, brat Pietro Cima da Conegliano, ktorý sa tiež s veľkým zanietením usiluje v práci pre dobro týchto krajov. Bolo by vhodné, aby tu vždy bol nejaký páter predstavený, ktorý by mal lásku k týmto miestam pre podporu biednych katolíkov, ktorí, ak by mali viac kňazov, mali by aj viac kostolov, ale trpezlivosť, to príde v nasledujúcich krokoch.
Nemôžem Vám povedať nič iné nové, len že v týchto krajoch je nedostatok chleba a ďalších obilnín a hojné množstvo zlých ľudí, ktorí rabujú. Pátra provinciála pozvali do Vranova, aby si uctil môjho pána, grófa krajského sudcu a uhorského generála. V noci mu odcudzili všetko, čo mal vo voze, vrátane breviára a pečate provincie. Toto sú plody heretikov. Trpezlivosť. Viac hluku je neustále od Turkov, ktorí často napádajú tieto prihraničné oblasti. Nakoniec Vám srdečne bozkávam ruky.
Z Vranova, 14. septembra 1638
Môjmu veľmi váženému a dôstojnému pánovi vždy najoddanejší a najpokornejší služobník
Fra Pietro da Sant’Angelo, z rehole minoritov konventuálov svätého Františka, misionár.
Súhrnná správa o mučeníctve Štefana Iglódyho.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 83, Fol. 228-233/v.
Miesto vzniku: Stropkov, Slovensko
Čas vzniku: 20. januára 1640
Poznámka: Správa určená Kongregácii Propaganda Fide je celá venovaná osobe Štefana Iglódyho a referuje o výsledkoch vyšetrovania okolností jeho smrti. Po doručení bola predstavená pápežovi Urbanovi VIII.
Súhrnná správa o umučení Štefana Iglódyho, laického brata z Rádu menších bratov konventuálov sv. Františka, ktoré sa odohralo v Hornom Uhorsku v roku nášho Pána 1639, dňa 6. novembra, zostavená a starostlivo spísaná bratom Giovannim Battistom Astorim z Ferrary, provinciálom danej provincie.
Eliáš Iglódy, vo veku približne 18 rokov, mladý muž vysokej postavy a veľmi čestných mravov, narodený zo šľachtických rodičov, ale kalvínskych, v mieste zvanom Roscucit, poddaný veľmi čestného pána grófa Štefana Ňáryho, dokonalého katolíka, ochrancu a dobrodinca konventuálneho rádu v tejto oblasti. Vďaka jeho príkladu a presviedčaniu, posilnený Duchom Svätým, mladý Iglódy už vo veku šestnástich rokov opustil kalvínsku herézu, opustil svoju vlasť, rodičov a všetko, čo mal, a utiahol sa do služby u tohto pána grófa, na ktorého dvore žil príkladným duchovným životom na veľké prekvapenie všetkých ostatných služobníkov. A aby mohol lepšie slúžiť Bohu, dva roky po svojej konverzii sa rozhodol stať rehoľníkom, vyhľadal pátra brata Pietra zo San Angela della Marca, misionára konventuála, majstra posvätnej teológie, apoštolského misionára, kaplána a spovedníka spomínaného vznešeného pána, a požiadal ho o pomoc pri dosiahnutí tohto cieľa. Ten ho s radosťou predstavil otcovi majstrovi Giovannimu Battistovi z Florencie, vtedy generálnemu komisárovi provincie, ktorý ho prijal a obliekol v kláštore v Rade, kde prijal meno brat Štefan. Tam slúžiac s duchom pokory a lásky, neustále sa ochotne venoval všetkým duchovným cvičeniam, najmä vďaka svojej znalosti maďarského jazyka a znalosti krajov pri získavaní prostriedkov od katolíckych pánov, ktorí žili v okolitých oblastiach, a prinášal všetko potrebné pre živobytie bratov, pre ktorých bol veľmi oddaný a príkladný pre každého.
Niekoľko mesiacov po svojom vstupe do rehole, aby platilo ne malitia mutaret intellectum eius, Boh ho povolal k sebe a poctil ho titulom mučeníka. Pretože 6. novembra, v nedeľu, v minulom roku 1639, poslaný na koni otcom majstrom Chryzostomom Klusom, poľským gvardiánom toho kláštora, k dáme menom Loneana, dobrodinkini rehole, prechádzajúc okolo tretej hodiny cez dedinu patriacu spomínanému pánovi grófovi, zvanú Malý Horeš, obývanú veľmi zlými kalvínmi, vzdialenú od Radu aspoň míľu, dvaja zločinní muži z tejto dediny, jeden menom Štefan Fesset a druhý Michal Cose, ho prenasledovali, vytiahli svoje šable, zhodili ho z koňa a priviazali k stromu, povediac mu: „Zradný mních, vieme, že si syn kalvína a poznáme ťa; ak nenecháš toto rúcho a nevrátiš sa k našej viere, zomrieš tu našimi rukami. Preto sa vyzleč a poď s nami, necháme ťa nažive.“
Brat Štefan odpovedal: „Prosím, nechajte ma na pokoji, svoju vieru už nikdy nezmením.“ A vtedy jeden z nich prvý zdvihol šabľu a udrel ho po hlave; obrátil sa k druhému a povedal: „Urob aj ty svoju časť proti tomuto nepriateľovi našej viery.“ A tak druhý, odtrhol mu ruženec, ktorý mal na cingule, a s pohŕdaním ho rozhádzal po lese, tiež ho udrel po hlave do kríža, a z úst mučeníka bolo počuť len „Ježiš a Mária, pomôžte mi“. Prosil ich, aby ho nechali modliť sa. A keďže ho týmito dvoma ranami ešte nevideli mŕtveho, zúriví ako nikdy predtým, jeden z nich, Michal, vzal nôž a prerezal mu krčnú tepnu, a tak, stále chváliac nášho Pána, odovzdal dušu svojmu Stvoriteľovi.
Potom prekliati vrahovia premýšľali, aby sa nikdy nezistila krutosť tohto hrozného činu, ani aby telo mučeníka nebolo známe svetu, pochovať ho na skrytom a tajnom mieste; tak našli hlbokú jamu medzi kríkmi a kameňmi za brehom potoka zvaného Bodrog, neďaleko odtiaľ, odniesli tam mŕtve telo, kde ho pokryli zemou a kameňmi tak, že by sa podľa ľudského rozumu nikdy nenašlo. Ale pretože Boh nedovolí, aby takéto zločiny zostali skryté a nepotrestané, ani aby telá tých, ktorí pre jeho lásku prelievajú krv, zostali skryté, tak sa stalo, že kalvíni, chváliac sa svojím hrdinským činom, vzali koňa, na ktorom zosnulý sedel, a zamierili do neďalekej dediny zvanej Gelibassa, tiež kalvínska, poddaná pánovi barónovi Ladislavovi Barkócimu, katolíkovi, ktorí je veľmi oddaný môjmu rádu, kde prišli podľa Božej vôle, a stretli sa so sluhom tohto pána, ktorého sa spýtali, či by chcel kúpiť toho koňa. Mladý muž odpovedal: „Toto je kôň otcov z kláštora v Rade, poznám ho podľa sedla, ktoré im môj pán daroval pred niekoľkými dňami.“ Predpokladajúc, že ho ukradli, nepovedal im nič viac, ale pokračoval vo svojej ceste a po príchode na zámok svojho pána mu povedal o udalosti. Ten ihneď inšpirovaný Bohom vyslal niekoľko svojich vojakov, aby našli tých dvoch zločincov a priviedli ich k nemu, ako sa aj stalo.
Keď prišli do spomínanej dediny a vstúpili do domu jedného, čo predával víno, našli tam koňa a tých dvoch, ktorí veselo pili; zatkli ich a priviedli k svojmu pánovi, kde zostali tú noc vo väzení, a nasledujúce ráno ich poslal zviazaných k pánovi Františkovi Barkócimu, svojmu bratovi, vicežupanovi a sudcovi v pevnosti v Zemplíne, a napísal mu, že podľa indícií sa predpokladá, že títo ukradli toho koňa otcom z Radu, a preto aby vykonal vyšetrovanie zločinu a vykonal spravodlivosť. Keď tam teda títo zločinci prišli a boli vo väzení vypočúvaní ohľadom predpokladanej krádeže, stále popierali, hovoriac, že koňa kúpili od istého cudzieho človeka, a keď sudca videl, že nič viac nemôže získať, rozhodol sa napísať pátrom v Rade, aby prišli a rozpoznali koňa.
Keď tam teda gvardián prišiel a videl koňa, povedal: „Toto je náš kôň, ale vedzte, Vaša Excelencia, že pred tromi dňami som na ňom poslal laického brata, takže ak sa doteraz nevrátil domov, títo zločinci ho museli zabiť.“ Keď to sudca počul, už viac nevypočúval väznených ako zlodejov, ale ako vrahov, a pýtal sa ich, čo sa stalo s bratom, ktorý bol na koni. Oni odvážne odpovedali, že nevideli žiadneho brata a nič nevedia; a stále hovorili to isté, aj keď im sudca hrozil mučením. Nakoniec, v noci, odtiahol bokom mladšieho a povedal mu: „Môj syn, viem, že ste zabili mnícha, ale to ma málo trápi; len chcem vedieť, kde ste uložili jeho telo; a viem, že nie ty, ale tvoj spoločník je vinný: preto ti sľubujem, že ťa nechám ísť, len čo mi ukážeš alebo naznačíš, kde je telo mŕtveho.“ Nešťastník so vzdychom odpovedal: „Pane, určite som ho nezabil ja, ale bol to Štefan, zločinecký a zvrátený muž; ale prosím, neprezraďte ma, pretože by ma tiež zabil. Súhlasím s tým, že ráno pôjdem s Vašou Excelenciou a ukážem vám miesto, kde je brat pochovaný, a potom pôjdem domov, keďže je to neďaleko.“
Na základe tohto sľubu ho pán nechal tú noc na slobode, ale s dobrými strážami, a keď nadišiel deň, pán na koni so svojimi vojakmi a s voľným zločincom šli na miesto, kde ležal pochovaný mučeník. Povedal: „Tu sme ho položili.“ A keď sa sudca posnažil, uvidel ruku mŕtveho mnícha, ktorá bola zdvihnutá zo zeme, celá zakrvavená. Pán nariadil, aby bol vykopaný, čo sa aj stalo; a hoci bol už sedem dní pochovaný, jeho telo malo mäso, ktoré vyzeralo ako živé, a rany stále krvácali. Keď bolo teda telo vykopané, podľa justičných zvyklostí bol kalvín pevne zviazaný a odvedený s dobrými strážami do väzenia, a medzitým bolo oznámené veľmi vznešenému Monsignorovi Štefanovi Šimandymu, biskupovi Sedmohradska, ktorý bol neďaleko v jednom zo svojich prepošstiev zvanom Leles, nech dá príkaz, aby bol mŕtvy pochovaný na posvätnom mieste.
Keď to počul, dobrý prelát sa veľmi potešil, že brat, ktorého veľmi dobre poznal a miloval, bol nájdený, aj keď mŕtvy, a nariadil svojim kaplánom, aby ho vzali, ako sa aj stalo, a odniesli ho do Lelesa, kde ho nechal uložiť v kostole na dočasné uloženie, s úmyslom dať mu čestný pohreb, ako sa aj stalo. Pretože o tri dni neskôr, po pozvaní všetkých tých niekoľkých katolíckych pánov a šľachticov, ktorí sú v okolí spolu s bratmi z Radu, povedal veľmi peknú kázeň na počesť a oslavu Apoštolskej rímskej viery, po pohrebných obradoch, ktoré sám zaplatil, bol mučeník pochovaný v kaplnke umiestnenej na cintoríne toho prepošstva, ktorého titul je Svätý Kríž a kaplnka má titul svätého Ondreja.
A pretože som sa vtedy, ako provinciál tejto provincie, nenachádzal v Rade, ale v Stropkove, vzdialenom tri dni cesty, a nepovažoval som za vhodné, aby telo z mojej rehole a jurisdikcie bolo pochované mimo rádu, rozhodol som sa prerokovať túto záležitosť s týmto veľmi vznešeným biskupom, ktorý mi láskavo sľúbil, že keď bude miesto Rad zabezpečené pre rehoľu, čo bolo odložené pre niektoré úvahy nemalého významu, ochotne dovolí prenesenie toho tela do kostola v Rade.
Medzitým, čo pán Barkóci pracoval na pokračovaní procesu proti dvom kalvínskym vrahom, ľahko z nich získal priznanie, že z nenávisti ku katolíckej a apoštolskej viere zabili a vzali život bratovi Štefanovi, a že ak by odložil rúcho a vrátil sa k ich kalvínskej viere, nikdy by ho neobťažovali. Všetko, čo bolo doteraz povedané, bolo získané z procesu vedeného proti zločincom, z výpovedí vyššie uvedených pánov a z úst spomínaného pána Barkóciho, sudcu, ktorý v Zemplíne, kde mal radu pre tento prípad 21. novembra, odsúdil Štefana a Michala na definitívny trest smrti napichnutím za živa na kôl, čo sa stalo 24. dňa toho istého mesiaca, a obaja zomreli vo svojej kalvínskej tvrdohlavosti. Nech je náš Pán milostivý a nech ostatní rehoľníci, ktorí slúžia v týchto krajoch pre dobro Apoštolskej cirkvi, nie sú obťažovaní kalvínmi, luteránmi a rusínmi, ktorých je v Hornom Uhorsku plno, aby mohli konať veľa pre väčšiu slávu svätej Pani Márie, od ktorej pre všetkých vyprosujem každé dobro.
Dané v spomínanom kláštore v Stropkove, 20. januára 1640.
List Pietra Vallonicu da Sant’Angelo OFM Conv. Francescovi Ingolimu,
tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery, z 26. januára 1640.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 28. Fol. 454/r–v. + 459/v.
Miesto vzniku: Sant’Angelo, Taliansko
Čas vzniku: 26. januára 1640
Poznámka: Dokument vznikol po smrti Božieho služobníka, pisateľ listu však ešte nebol o udalosti informovaný. V texte sa zaoberá uhorskou misiou, z ktorej sa už vrátil do rodnej krajiny. Ako kandidátov na kňazstvo spomína štyroch mladých mužov, ktorých priviedol do kláštora v Rade. Medzi nimi bol aj Boží služobník Štefan Iglódy, ktorý si želal ostať len laickým rehoľným bratom. Pre talianskych misionárov bolo však typické vyvíjať na mladých bratov nátlak, aby sa nechali vysvätiť za kňazov, pretože v krajine bol nedostatok kňazských povolaní enormný.
Najjasnejší a najdôstojnejší pane, môj ctihodný pán a ochranca.
Vyslovujem nekonečné vďaky Vašej Vznešenej Excelencii za to, že si na mňa, chudobného rehoľníka, spomínate. Nemôžem sa Vám odmeniť za Vašu láskavosť inak, než modlitbami k Pánu Bohu za Vašu ochranu a povýšenie, čo sa budem snažiť robiť celým svojím duchom ako veľký záväzok, ktorý k Vám cítim.
Čo sa týka smrti prefekta Horného Uhorska, očakávalo sa to už dlho kvôli jeho vážnej chorobe srdca. Nech ho požehnaný Boh príjme do neba. V tom istom čase, keď bol uvedený prefekt tak chorý, prišiel do týchto krajov páter majster Giovanni Battista Astori z Ferrari, provinciál tej provincie Horného Uhorska. Táto funkcia (prefekta) by mu mohla byť udelená, pokiaľ bude trvať jeho provinciálstvo. Okrem toho by tento kraj mohol byť aj bez prefekta, pretože naši protivníci a misionári, ktorí sú tak nevraživí, nenávidení a prenasledovaní, si ich nevšímajú. Ja osobne som nútený diskutovať s Vami o tejto záležitosti ústne, pretože nie je možné poznať príčinu, ale domnievam sa, že ste boli o tom informovaný vďaka svojej ostražitosti. Viac z tohto dôvodu než z iného som sa rozhodol odísť do Talianska, pretože to už nemôžem znášať. Snažil som sa obliecť štyroch bratov s dobrým príkladom, aby som ich zanechal na podporu nového kláštora, ktorý som sa snažil získať spolu s ďalšími kostolmi, trpel som šesť rokov. Dal som im svoje vlastné rúcha, aby sa táto príležitosť dobrých kandidátov v týchto krajoch nestratila. Som si istý, že budúci rok budú povýšení na kňazstvo, keďže sú dostatočne starí. Chcel by som požiadať Vašu Excelenciu, aby, ak si želáte, aby sa počet vyvolených v týchto krajoch zvyšoval, postarajte sa o to, aby boli bratia povýšení a nemohli odísť skôr, ako po šiestich rokoch od misie. A aby provinciáli, ktorí sú posielaní, dokončili tam svoj čas, pretože inak sa pre svätú vieru nič nedosiahne.
Ak by ste ma mohli podporiť u kardinála Antonia, prefekta s titulom provinciála, alebo ak by som mohol užívať otcovstvo ako tí, ktorí sú titulárnymi provinciálmi, opäť by som Vám slúžil s celou láskou k Bohu. Ústne Vám vysvetlím svoj plán, ktorý je založený na horlivosti pre duše v týchto úbohých krajoch a poteší Vás. Rád by som Vás v tejto chvíli tiež požiadal, aby ste mali v úcte pátra Cimu z Cuninno, ktorý sa dva roky s veľkým úžitkom namáhal v týchto krajoch. Čaká na autoritu, aby mohol byť povýšený na doktorát. Ak mu môžete pomôcť, urobte to, pretože je to spravodlivé.
Píšem narýchlo, moja Excelencia, po Veľkej noci, ak nie skôr, prídem k Vám, aby som Vás lepšie informoval a stretol sa s Vami osobne, ako to robím teraz s láskavými listami, bozkávajúc Vaše ruky.
Zo Sant'Angelo di Fermo, 26. januára 1640.
Vašej Vznešenej a Najctihodnejšej Excelencie najoddanejší a najúprimnejší služobník
Fra Pietro Vallonica, minorita konventuál
List Pietra Vallonicu da Sant’Angelo OFM Conv. Francescovi Ingolimu,
tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery, z 11. mája 1640.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 28. Fol. 446/r–v. + 449/v.
Miesto vzniku: Sant’Angelo, Taliansko
Čas vzniku: 11. mája 1640
Poznámka: V texte dokumentu sa ako jeden zo štyroch domorodých uhorských mládencov v kláštore v Rade spomína Štefan Iglódy z Kisvárdy. Autor listu vyslovuje svoj úsudok o dobrote jeho života a mučeníctve, pričom spomína detaily o jeho fyzickom umučení.
Najjasnejší a najdôstojnejší pane, môj ctihodný pán a ochranca.
Dorazil som do Ríma hneď po Veľkej noci, a pre moju nešťastnú smolu som mal len dva dni na to, aby som vykonal svoje stretnutia s otcom predstaveným rádu. Počas tohto času som Vás trikrát navštívil, aby som Vám vzdal úctu a ukázal, čo som vykonal v tých častiach Transylvánie na prospech duší. A pretože som, aby som sa vyhol trestu, bol nútený pod poslušnosťou opustiť Rím, musel som odísť náhle, bez toho, aby som Vás mohol vidieť. Nechávam na Vás, aby ste si predstavili, s akým znechutením som odišiel, o to viac, že som sa s Vami nemohol stretnúť. Nikdy by som si nepomyslel, že po šiestich rokoch neustálej práce v týchto krajoch sa mi nakoniec nepodarí získať milosť zotrvať tam aspoň týždeň. Trpezlivosť, v inom čase sa Vám prídem pokloniť.
Teší ma, že ste ustanovili nového prefekta pre tieto kraje, ale ubezpečujem Vás, že nebude dobre prijatý, pokiaľ nebude ovládať jazyk krajiny a poznať tamojších ľudí. Nech však na Božiu slávu prinesie väčší úžitok než ja. Snažil som sa obliecť štyroch mladých Maďarov, medzi ktorými bol aj laik menom Štefan Iglódy, vznešený muž z mesta Várda. Keď som sa vracal do Talianska, podľa toho, čo mi bolo napísané, bol napadnutý dvoma vrahmi, ktorí mu spôsobili dve rany na hlave, prerezali hrdlo a vykonali kastráciu. Považujem ho za mučeníka, pretože poznám jeho dobrý život. Stalo sa to míľu od kláštora v Rade, keď chudák išiel žobrať pre podporu toho chudobného miesta, ktoré teraz zostalo bez dobrého rehoľníka. Nech je požehnané meno Pánovo, nič iné sa nedá robiť s tými neveriacimi ľuďmi. Nech Boh pomáha zachovať tých ostatných.
Na rozšírenie našej svätej viery som tam nechal otca z Cuniana, menom Fra Pietro Cima, ktorý slúžil asi dva roky. Teraz mi píše, že chce odísť z tých krajín, ak mu však nepomôžete s magistrátom ako odmenou za jeho poctivé úsilie. Prosím Vás, aby ste ho už odporučili na tento účel, aby to povzbudilo aj ostatných, aby sa v budúcnosti ochotne snažili.
Na záver Vás uisťujem, že som Vaším povinným služobníkom a že cítim veľké znechutenie, keďže po toľkom utrpení v rôznych krajinách pre dobro našej svätej viery som nemohol hovoriť s Vami. Viem, že by ste boli potešený, keby ste ma počuli. Nuž, nedá sa nič robiť, ak sa uspokojíte s mojím duchom, vždy pripraveným splniť každý Váš príkaz, a pokorne Vám touto cestou vzdávam úctu, keďže osobne mi to nebolo umožnené, a bozkávam Vám ruky.
Zo Sant'Angelo, 11. mája 1640.
Vašej Vznešenej a Najctihodnejšej Excelencie
najpokornejší a najúprimnejší služobník Fra Pietro Vallonica, gvardián
List Pietra Vallonicu da Sant’Angelo OFM Conv. Francescovi Ingolimu, tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery z 6. júna 1640.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 28. Fol. 440-441/v.
Miesto vzniku: Sant’Angelo, Taliansko
Čas vzniku: 6. júna 1640
Poznámka: V liste je spomínaný brat Štefan Iglódy, horlivý rehoľník urodzeného pôvodu z Kisvárdy. Jeho mučenícku smrť hodnotí pisateľ ako odmenu za dobrý život.
Najjasnejší a najdôstojnejší Pane, môj ctihodný pán a ochranca.
Bol som mimo krajiny kvôli záležitostiam týkajúcim sa tohto kláštora a po návrate som našiel Váš pre mňa veľmi príjemný list. Odpovedám Vám, že nepochybujem o tom, že by ste nemali záujem ma vidieť v Ríme, ale uisťujem Vás, že mne bolo viac ľúto, že som po toľkých námahách, pote a útrapách vykonaných v prospech svätej viery, nezískal toľko od mojej rehole, aby som sa mohol zdržať tri dni, aby som Vás mohol pozdraviť a informovať Vás o mojej práci na území neveriacich, ktorú som možno vykonal ako niektorí, ktorí sa zdá, že len čo dorazili do polovice, už odišli. Trpezlivosť!
To, že som potlačil svoju vlastnú vôľu, ma uspokojuje a ďakujem Božiemu majestátu za toto umŕtvenie. Čo sa týka Vášho záujmu o potreby týchto oblastí, hovorím Vám, že v týchto oblastiach je veľa žatvy, ale málo robotníkov, ako sme boli požiadaní otcom, a pokračuje to, atď., pretože tam nie sú pracovníci, a tí, čo tam sú, sa často sťahujú na našu stranu smerom k Stropkovu, kde je kláštor na hraniciach Horného Uhorska a Poľska, kam sa pre väčšinu katolíkov stiahnu takmer všetci pátri a predstavení, opúšťajúc to chudobné miesto a kláštor v Rade. Kvôli nemu som v skutočnosti trpel štyri celé roky, a keďže sa nachádza v strede Zemplínskej stolice medzi kacírmi, nezostáva tam veľa bratov, a hlavne predstavených, a ja som sa tam snažil získať štyroch mladých mužov z tých oblastí, aby aj vlastnou krvou ubránili to miesto, ako som sa aj dozvedel z listov z tých oblastí, jeden z nich bol mesiac po mojom odchode do Talianska kruto potraktovaný kacírmi, míľu od miesta Rad. Ten chudák bol len nedávno prijatý do rehole a bol urodzeného pôvodu, známy ako brat Štefan Iglódy, blahej pamäti, z mesta Varda, a pre jeho dobrú horlivosť sa nebojím povedať, že si zaslúžil korunu mučeníctva.
Je tam ďalších pár dobrých, ktorí sú profesmi a dobrými kazateľmi, ale nemôžu byť vysvätení, pretože tam nie sú biskupi, ktorí by sídlili vo svojej vlastnej cirkvi. Bol by tam najctihodnejší monsignor Juraj Lipai, biskup z Jágru, ale ako kancelár cisárskeho majestátu musí byť stále vo Viedni pri cisárovi. V tých oblastiach sú menovaní titulárni biskupi, ale keďže nie sú vysvätení, nemôžu robiť žiadne úkony.
V prepoštstve mesta Leles po smrti prepošta, ktorá nastala už pred rokom, nastúpil na jeho miesto monsignor Šimandy, biskup z Transylvánie, ktorý pre strach z kniežaťa Rákociho, ktorý mu to nedovoľuje, nemôže vstúpiť do svojho biskupstva, a tak ho cisár poslal do tohto prepoštstva v Lelesi. Bolo by veľmi dobré, keby Vaša Excelencia spolupracovala na jeho vysvätení pre dobro a rozšírenie našej svätej viery v týchto oblastiach, ktoré (ver mi) by sa mohli obrátiť oveľa viac, keby tam boli spolupracujúci kňazi, ktorí ovládajú ten jazyk.
Podľa môjho názoru a rady Vás povzbudzujem, aby ste tam poslali kňazov dobrého života, a ak by ste mali listy, ktoré by odporúčali, aby ste ich neposlali, nevšímajte si ich, uisťujem Vás, že to všetko pochádza z dielne alebo skutočne od diabla, ktorý sa stavia proti tomu, aby sa tie chudobné miesta navrátili do skutočného lona Svätej Cirkvi. Je pravda, že sú tam kanonici, ale tí kvôli veľkým výhodám, ktoré majú vo svojich kapitulách, prepošstve a opátstvach, sa o to veľmi nestarajú, tak to zostáva na chudobných misionároch, aby boli stále v pohybe a bežali sem a tam po tých častiach pre dobro duší.
Záverom teda je, že je teraz mimoriadne potrebné, aby v tých oblastiach bol vysvätený biskup, ktorý tam naozaj sídli, aby mohol udeľovať sväté rády, a verte mi, že vyššie spomínaný monsignor Šimandy by bol veľmi vhodný, ale naozaj sa spolieham na Vás. Znovu Vám odporúčam otca bakalára Pietra Cimu z Cuniano, ktorý sa veľmi namáhal na tých miestach a s ovocím, a myslím, že je blízko konca svojho trojročného obdobia. Držal som ho v nádeji a tiež som Vám ho prostredníctvom Vašej ochrany takmer isto odmenil za jeho námahy, prosím Vás, aby ste ho odporúčali v Svätej Kongregácii a na záver, keďže sa nemôžem osobne pokloniť, Vám týmto deklarujem svoju dobrú vôľu a bozkávam Vám ruky.
Zo Sant'Angelo, 6. júna 1640
Váš excelentný a najctihodnejší pokorný a zaviazaný služobník
Fra Pietro Vallonica, gvardián
List Kazimíra Damokosa Francescovi Ingolimu,
tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery, z 16. júna 1640.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 82. Fol. 167/r-v.
Miesto vzniku: Košice, Slovensko
Čas vzniku: 16. júna 1640
Poznámka: Otec Kazimír Damokos je františkánsky kňaz z radov observantov. Referuje o problémoch katolíckeho duchovenstva vo východnom Uhorsku a Sedmohradsku. Spomína zabitie „úbohého konventuálneho brata“. Dokument svedčí o tom, že smrť Štefana Iglódyho reflektovali aj osoby mimo minoritského rádu.
Najosvietenejší pán a patrón, s najpokornejším odporúčaním mojich modlitieb.
Zatiaľ som zostal tu v Uhorsku kvôli listom nášho najctihodnejšieho pátra generálneho komisára, ktorý písal pátrom provincie svätého Salvátora a svätej Márie v Uhorsku, aby poskytli niekoľkých pátrov pre kustódiu v Sedmohradsku. Mali stretnutie, ale neposkytli žiadneho pátra, hovoriac, že ich nemajú dostatok, aby mohli poskytnúť, a ani tých dvoch pátrov som nemohol získať, ktorým náš najctihodnejší páter dal listy obediencie, a bez bratov sa kustódia nemôže uskutočniť, a tak bez žiadnej útechy od pánov ani pátrov sa musím vrátiť k tým, ktorí už toľkokrát žiadali nejakú duchovnú pomoc od Svätej kongregácie. Z tých niekoľkých kňazov, ktorí boli v tých oblastiach, sa nedávno už dvaja obrátili na kalvínsku sektu, a niektorí zomreli, a z našich jeden, ktorý sa volal páter Eliáš, a tak je viacero farností prázdnych, a obávame sa, že na niektorých miestach vpustia heretických kazateľov, pretože nemôžeme uspokojiť všetkých. Ak by sme mohli získať (aspoň) obnovené fakulty, určite by sme mohli urobiť viac, pretože každý z nás by mohol za deň slúžiť na dvoch miestach. Jezuiti poslali pátra Jászberényiho do Sedmohradska, ale knieža ho poslal späť, lebo nechce dovoliť, aby tam žilo viac týchto pátrov. Okolo sviatku svätého Juraja mali snem a katolícki páni medzi inými otázkami navrhli kniežaťu, ktoré stručne odpovedalo, že ich v žiadnom prípade nedovolí, ale františkánov áno, najmä tých, ktorí sú synmi vlasti, a otca Štefana zo Saliny potvrdil na žiadosť katolíckych pánov pod titulom vikára, aby mohol navštevovať kňazov a farnosti a podľa kánonov trestať tých, ktorí ich prekračujú a sú konkubínnici.
Ten jezuita mi tu povedal, ktorý nedávno prišiel zo Sedmohradska, že ma s veľkou útechou očakávajú ako katolíci, tak pátri, a už za 10 dní, ak Boh dá, môžem vstúpiť do Sedmohradska, teraz som medzi vlkmi a levmi, ktorí v týchto uplynulých dňoch zabili aj jedného úbohého konventuálneho brata a mňa už raz napadli palicami na ceste, ale požehnaný Boh odložil moje mučenie. Ak ma umučia, potom budem viac prosiť Pána Boha, aby poslal robotníkov do svojej vinice, a aby inšpiroval Svätú kongregáciu k ustanoveniu biskupa v Sedmohradsku, keďže teraz majú pestovatelia Pánovej vinice väčšiu slobodu vykonávať svoje úrady, než predtým, čo nech urobí Najvyšší Najlepší Najväčší Boh, ktorý nech zachováva Vašu Najosvietenejšiu Excelenciu k našej a mnohým na útechu, na mnoho rokov.
Dané v Košiciach v Dolnom Uhorsku, 16. júna roku Pána 1640.
Vášho Najosvietenejšieho Pána odhodlaný syn a služobník
Brat Kazimír Transylvánsky m. p.
PS. Hovoril som s najosvietenejším pánom nunciom vo Viedni o odoslaní listov, ktorý ich ochotne prijal a pošle ich jezuitom do Bratislavy v Uhorsku, ktorí budú mať možnosť ich nám odovzdať. Nech Vaša Najosvietenejšia Excelencia láskavo prijme tieto skromné obrázky od svojho syna s vďačným srdcom, a ak bude chcieť, nech jednu z nich dá svojmu bratovi sekretárovi.
List Giovanniho Battistu Astoriho Francescovi Ingolimu,
tajomníkovi Kongregácie pre šírenie viery, z 21. júla 1640.
Umiestnenie: Vatikán, ASPF SOCG Vol. 28. Fol. 175. + 181/v.
Miesto vzniku: Ferrara, Taliansko
Čas vzniku: 21. júla 1640
Poznámka: Dokument poukazuje na horlivosť provinciála Astoriho v riešení kauzy Iglódy. Svedčí o tom, ako sa po svojom návrate do vlasti usiloval zabezpečiť, nech sa na osobu mladého mučeníka v Cirkvi nezabudne.
Môj najjasnejší a najdôstojnejší pane, najctihodnejší patrón.
Aj keď som presvedčený, že môj generálny predstavený ukázal Vašej Jasnosti správu, ktorú som napísal o istom bratovi, mojom podriadenom v Uhorsku, ktorý bol minulý rok zabitý kalvínmi na potupu viery atď., posielam Vám priloženú kópiu, ktorú som dal prepísať, aby ste ju mohli pohodlne zvážiť a tiež zdieľať s týmito najeminentnejšími členmi Svätej kongregácie. Ak bude zle upravená, ospravedlňte pisára, ktorý málo vie. Budem osobne prítomný, aby som vzdal úctu Vašej Jasnosti začiatkom augusta, zatiaľ sa s najväčšou oddanosťou odporúčam a úctivo bozkávam Vaše ruky.
Ferrara, 21. júla 1640
Váš najoddanejší a najpovinnejší služobník
Brat Giovanni Battista Astori
provinciál Uhorska, minorita konventuál.
Životopis Štefana Iglódyho
Umiestnenie: Rím, AGOFM Conv. L.1 Rb 58: Felice Antonio Argenti: Effigie con un breve e succinto ragguaglio della Vita di alcuni religiosissimi uomini e pie donne, che a’ tempi nostri hanno fiorito in santità e virtù nell’Ordine serafico de’ Minori Conventuali di san Francesco.
Miesto vzniku: Terni, Taliansko
Čas vzniku: 1711
Poznámka: Text je prvou publikovanou biografiou Štefana Iglódyho. Autorom je generálny prokurátor rehole minoritov fr. Felice Antonio Argenti. Ten zo svojej pozície prokurátora rádu zodpovedal za iniciovanie procesov blahorečenia členov rehole. Životopis brata Štefana je súčasťou publikácie referujúcej o viacerých Božích služobníkoch a mučeníkoch minoritského rádu. Spolu s biografiou bol publikovaný aj kaligrafický portrét Božieho služobníka.
BRAT ŠTEFAN IGLÓDY
Uhorsko, kedysi veľmi šťastné kráľovstvo, bolo jedným z najkatolíckejších v celej kresťanskej civilizácii, obývané mnohými veľkými svätými v nebi. Po tom, čo v roku 1521 padlo s veľkou stratou pre kresťanstvo do rúk Sulejmana, pána Turkov, hoci predtým bolo viackrát pokúšané, ale márne Amuratom Prvým a potom Mohamedom; a po tom, čo v dôsledku občianskych rozporov ambícia a chamtivosť jeho najvyšších vodcov mnohokrát privolali cudzie meče na pomoc proti tyranom, kde boli členovia a obrancovia, stalo sa často hrozným divadlom krvavých tragédií, keď vzbury s odhalenou tvárou zabíjali a ničili; takže tí úbohí ľudia, žalostný pozostatok nepriateľských šabiel, hoci nestratili dočasný život tela, väčšina z nich utrpela smutnú stratu starobylej viery svojich predkov v dôsledku určitej slobody života a rozvoľnených mravov, ktoré so sebou prináša vojna a otvorila sa cesta mnohým herézam, ktorými sa nainfikovala väčšina obyvateľov.
V jednej z oblastí tohto kráľovstva, zmietaného toľkými povstaniami a rôznymi herézami, prišiel na svetlo sveta a slepý na svetlo z neba v roku 1621 ŠTEFAN IGLÓDY, a musel s mliekom sať Kalvínovu herézu, lebo jeho rodičia hluchí k inšpiráciám neba a k evanjeliovým kázaniam, ktoré denne konali naši Otcovia minoriti konventuáli svätého Františka, ktorí tam s opravdivým apoštolským zápalom vykonávajú sväté misie na obrátenie heretikov, tvrdohlavo vyznávali tú bezbožnú sektu; vštepovali mu do srdca a duše slovami a príkladmi tie falošné dogmy, ktorých sa chválili, že sú vernými nasledovníkmi.
V takom žalostnom stave svojej spásy prežil náš ŠTEFAN celé svoje dospievanie, ale keď dospel do veku rozoznávania, začala Božia prozreteľnosť, ktorá si vyberá aj slabých, aby zahanbila silných, osvetľovať horúcimi lúčmi svojej účinnej milosti temnotu jeho slepej mysle; neodmietajúc však inšpirácie neba, často vyhľadával našich Otcov konventuálov, pozorne počúval ich kázania, prijímal do srdca Božie slovo a často sám meditoval o už počutých tajomstvách našej viery, spoznal (zvláštny dar milosti), že jedine katolícke náboženstvo je pravou cestou, ktorá vedie do neba; a jeho a všetky ostatné spolu sú podvody a zrázy do pekla; a tak jedného dňa padol k nohám tých Otcov, s množstvom sĺz pokánia zavrhol falošné dogmy, ktoré do tej doby vyznával, a aby mohol intenzívnejšie plakať nad chybami minulosti bezbožnej sekty, hoci bol takmer nevinný, pretože bol len sotva schopný posúdiť ich, požiadal o prijatie medzi rehoľníkov konventuálov ako laik, čo mu bolo na veľkú radosť jeho horlivého ducha umožnené.
Aké a koľko bolo pôstov, hladoviek, umŕtvovania a pokání praktizovaných v rehoľnom stave horlivého mladíka, bude ľahšie si predstaviť, než ich opísať; preto ich všetky úmyselne prechádzam mlčaním; nemôžem však mlčať o tej veľkej láske k Bohu a k blížnemu, ktorou jeho srdce tak horlilo, že sa zdalo ako Mongibello plné živých plameňov horlivosti; takže nevediac zadržať prúd, povzbudzoval, hoci mladý, laik, Otcov, aby kázali častejšie a mali viac duchovných konferencií, a niekedy vychádzal na ulice a do polí, ako blázon z lásky zhromažďovať tých úbohých ľudí a vodiť ich do svojho kláštora, aby počuli Božie slovo a potom mohli s Božou milosťou zavrhnúť Kalvínove chyby, ako to už urobil on sám; takže jedného dňa bol chytený v lese a zviazaný niektorými svojimi krajanmi, najviac zatvrdlými a bezbožnými kalvínmi, ktorí mu prikázali s lichôtkami a hrozbami, aby sa zriekol katolíckej viery, vyzliekol z františkánskeho rúcha a vrátil sa k pôvodnému náboženstvu; ale Štefan, neznepokojený lichôtkami ani nezastrašený hrozbami, stále pevne odpovedal, že chce zomrieť ako katolík a minorita, a horlivo si želal, aby oni pre záchranu svojich duší opustili Kalvínove chyby a prijali pravú vieru Rímskej Cirkvi; takže tí, namiesto toho, aby sa rozcítili a roztopili v slzách pokánia pre jeho láskyplné napomínania, s účinnosťou horlivosti z najhlbšieho, ohnivého srdca z nadbytku lásky, ešte viac zatvrdnutí a tvrdší než kedykoľvek predtým, mu dvoma údermi šable v tvare kríža rozdelili hlavu na štyri časti a tak svojou vlastnou krvou zafarbil bielu štólu svojej nevinnosti, stal sa mučeníkom Ježiša Krista v Rade, v roku 1639, v osemnástom roku svojho života.
Jeho telo pokropené krvou, zozbierané a opatrované dobrými veriacimi, bolo potom našimi Otcami slávnostne prenesené do nášho kostola sprevádzané všade plačom, ktorý v hojnosti tiekol z očí tých katolíkov; a veľkým Bohom bolo jasne ukázané, ako veľmi si vážil tú obeť ponúknutú jeho Majestátu týmto nevinným rehoľníkom, ktorý tak ochotne dal svoj život za svoju vieru, s udeľovaním významných milostí tým, ktorí ho s čistým srdcom prosili, prostredníctvom tohto nového mučeníka.
Netrvalo však dlho, aby na tých bezbožných kalvínov dopadla Božia pomsta, pretože boli čoskoro potom vzatí spravodlivosťou a usvedčení z viacerých zločinov, odsúdení byť tureckým spôsobom živí nabodnutí na kôl, a tak strašne skončili svoj úbohý život, dostanúc zaslúžený trest za svoje zločiny.
Catalogus defunctorum - Nekrológ Štefana Iglódyho
Umiestnenie: Levoča, Historický archív slovenskej minoritskej kustódie: ELOGIA, sive liber Defunctorum PP. Et FF. Ord. M. Conventu: ab anno 1639.
Miesto vzniku: Spišský Štvrtok
Čas vzniku: Pred rokom 1728
Poznámka: Text o mučeníctve Štefana Igódyho otvára zoznam zosnulých v provinčnom nekrológu. Rehoľné predpisy z roku 1628 prikazovali zostaviť texty nekrológov bezprostredne po smrti rehoľníka. Z pôvodného, takmer totožného. textu nekrológu vychádzajú už skoršie literárne a výtvarné pamiatky.
KATALÓG ZOSnúlých ctihodných otcov a bratov Rádu menších bratov svätého otca Františka konventuálov: v milovanej provincii svätej Alžbety v Uhorsku vrátane pripojených častí, ktorí tu kedysi slúžili Pánovi: s krátkymi pamätnými záznamami /: pokiaľ to bolo možné:/ presnou anotáciou času, miesta, veku, života, mučeníctva, úradov a chvályhodných skutkov obnovený v roku spásy
Rok 1639
Najdrahší brat Štefan Iglódy, Uhor z Roszuvicu, z kalvína sa stal katolíkom a potom minoritom konventuálom; stal sa horlivým podporovateľom konverzií a bol zajatý svojimi krajanmi v istej lesnej oblasti, spútaný a pod hrozbami nútený vzdať sa rehoľného rúcha spolu s katolíckou vierou. Keďže to odmietol a snažil sa viac povzbudiť samotných vrahov, aby sa odvrátili od herézy, v ktorej boli, a prešli k ortodoxnej viere, bol dvakrát zasiahnutý mečom do hlavy a potom tretíkrát do hrdla. Pevne zotrvávajúc vo viere a rehoľnom povolaní, zomrel v Rade 6. novembra vo veku 18 rokov, ako je uvedené v knihe o stave františkánskeho rádu. Jeho vrahovia boli neskôr v Rade potrestaní tureckou smrťou napichnutím na kôl.
Catalogus Mortuorum - Nekrológ Štefana Iglódyho
Umiestnenie: Katolikus Egyházi Gyűjtemény, Sárospatak: Ephemeris. Vulgò Diarium Seu Adversaria Ad usum Fr. Emerici Pál Ordinis Seraphici Minoris Conventualis 1744.
Miesto vzniku: Prešov
Čas vzniku: 1744
Poznámka: Nekrológ Štefana Iglódyho v denníku provinciálneho ministra. Text o Božom služobníkovi s dátumom 6. novembra 1639 otvára zoznam zosnulých bratov provincie. V porovnaní s predchádzajúcim textom badať mierne úpravy.
Katalóg zosnulých ctihodných otcov a bratov menších bratov svätého Františka konventuálov v provincii svätej Alžbety z Uhorska, Sedmohradska a pripojených častí, ktorí tu kedysi slúžili Bohu od roku 1639.
6. november. Brat Štefan Iglódy, narodený zo šľachtických rodičov v Rosu-Wici (ľudovo Rozvagy) v Maďarsku, z kalvína sa stal katolíkom a minoritom laikom, stal sa horlivým podporovateľom konverzie. Bol zajatý svojimi krajanmi kalvínmi v istej lesnej oblasti, spútaný a nútený vzdať sa rehoľného rúcha spolu s katolíckou vierou a hrozivo ho nútili do návratu k otcovskej sekte. Keďže to odmietol a ešte viac ich povzbudzoval k prijatiu pravej viery, bol dvakrát zasiahnutý mečom do hlavy a nakoniec tretíkrát do hrdla, pevne zotrvávajúc vo viere a rehoľnom povolaní, odovzdal ducha Bohu v Rade vo veku 18 rokov, ako je uvedené v knihe o stave františkánskeho rádu od roku 1670 do roku 1682 a v Úvahách františkánskej mládeže o regule, konštitúciách a štatútoch nášho serafínskeho rádu menších bratov svätého Františka konventuálov, vydanej ctihodným otcom Vincentom von Bergom, františkánskym konventuálom v Kolíne, ktorý tieto informácie poskytuje na stranách 418 a 419, kde (očividne v Rade) boli neskôr vrahovia potrestaní tureckou smrťou napichnutím na kôl.
Máš vlastné svedectvo?
Ak sa chceš podeliť o vlastné svedectvo s bratom Štefanom, alebo poznáš historické dokumenty, ktoré môžu do jeho príbehu priniesť nové svetlo, neváhaj nás kontaktovať.