Záujem o obnovenie rehole v Uhorsku prejavovala aj generálna kúria rehole v Ríme. Jej úsilie podporovala od roku 1622 Svätá kongregácia pre šírenie viery, ktorá reformáciou zasiahnuté Uhorsko a Sedmohradsko považovala za misijné územia a s rádom konventuálov spolupracovala takmer od svojich počiatkov. Konventuálna vetva františkánov prechádzala tomto období vnútornou obnovou v duchu Tridentského koncilu, čo sa premietlo do tvorby nových konštitúcií schválených v roku 1628 pápežom Urbanom VIII. Proces reformy posilnil základy rehoľnej disciplíny a duchovného života. Rehoľníci mali významné centrum vyššieho vzdelávania, Kolégium svätého Bonaventúru v Ríme, založené pápežom Sixtom V. (taktiež konventuálny františkán). Rehoľa dokázala v tom čase poskytnúť Svätej stolici kvalifikovaných kňazov a s jej pomocou mohla docieliť aj posun vo vlastných záujmoch.

​

Cieľom kúrie bolo opätovné získanie majetkov, o ktoré rád prišiel v predchádzajúcom období. V lete roku 1625 slávili konventuáli v Ríme generálnu kapitulu, ktorá vyslala Adalberta Demboleckiho Konoiadii, generálneho vikára, aby preskúmal stratené alebo akýmkoľvek spôsobom nadobudnuté majetky rádu v Uhorsku. Nový generálny minister Felice Franceschini da Cascia, sa súčasne obrátil na misijnú kongregáciu s prosbou, aby pre rád získala cisársky patent, ktorý by donútil civilné autority vrátiť reholi nezákonne odobratý majetok. Kongregácia poverila viedenského nuncia Carafu podporením snáh konventuálov aj iných rádov, pretože ich angažovanie by napomohlo aj misii. Konventuáli reagovali aj na fakt, že františkánskym observantom sa v Uhorsku darí získavať kláštory, ktoré by mohli patriť im. Staré benefícia františkánskych konventov užívali po zániku kláštorov zemepáni alebo biskupské kapituly. Tí pri katolíckej obnove chceli napomáhať vzniku rehoľných domov, ochotnejšie ale spolupracovali s observantskou vetvou františkánov, ktorá odmietala vlastníctvo majetku.

​​

V roku 1628 vyslala kúria do Uhorska brata Gregora Videciusa s titulom komisára. O jeho účinkovaní však nevieme žiadne podrobnosti.

 

Prvým konventuálnym misionárom na území Kráľovského Uhorska, ktorý po sebe zanechal hmatateľné stopy, bol Vincenzo Pinieri da Montefiascone, majster slobodných umení a teológie. V roku 1629 ho generálny minister menoval za provinciálneho ministra a generálneho komisára novovzniknutej rehoľnej provincie Sedmohradska. V čase tohto menovania patrilo sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Betlenovi na základe Mikulovského mieru aj sedem stolíc Horného Uhorska, teda i Zemplín, kde mali konventuáli svoj jediný funkčný rehoľný dom v Stropkove a usilovali sa o obnovu domu vo Vranove. Kongregácia udelila preto Pinierimu misionársky dekrét pre Sedmohradsko a pridružené stolice. Pinieri si uvedomoval, že potrebuje spolupracovníkov. Pred odchodom si od Svätej stolice vyžiadal privilégium udelenia doktorských titulov bakalárom, ktorí s ním v misii odpracujú tri roky. Kongregácia odpovedala kladne a určila kritéria k užívaniu tejto výsady. Pinieri však ani potom nenašiel potrebné množstvo spolupracovníkov. Získal iba troch: Nicolò Vlissi da Macerata, Michel Angelo Melis Sardo, Francesco Angelini dalla Serra de Conti.

 

Kým štyria rehoľníci z Talianska dorazili na Zemplín, politická situácia sa zmenila. Bethlen zomrel a územie Zemplínskej stolice patrilo opäť do Kráľovského Uhorska, dominoval však naďalej politický vplyv sedmohradských kniežat. Pinieri sa usídlil v Stropkove. So svojimi spoločníkmi pôsobili na území Zemplína, Abova, Šariša a v Sabolčskej stolici. Vynaložili veľa námahy na misijných cestách i v nekonečnom boji o vrátenie vranovského kláštora. Neboli však úspešní. Presvedčili sa o tom, že šírenie katolíckej viery naráža na viaceré problémy: najmä na vlažnosť a neochotu samotných katolíkov, ale aj na telesnú krehkosť a materiálnu biedu misionárov, prefíkanosť a falošnosť magnátov, či jazykovú bariéru, ktorá Talianov z bežnej pastoračnej praxe fakticky diskvalifikovala. Pinieri u nás vážne ochorel a jeho spoločníci Nicolò Vlissi da Macerata a Michel Angelo Melis Sardo trojročné obdobie v misii ani neprežili.

​​

Poľskí rehoľníci sa v rovnakom čase vedeli dobre uplatniť v okolí Stropkova, potom i vo Vranove, v Humennom a v severných oblastiach kráľovstva, kde sa ľahko dohovorili s obyvateľstvom slovenskej, poľskej a rusínskej národnosti.

​​

Po odchode Pinieriho mal zohrať veľkú úlohu stropkovský gvardián Benedikt Radzinski. Poľský rehoľník bol priateľom Pavla Rákóciho, brata sedmohradského kniežaťa Juraja. Pavol Rákoci v mladosti prijal katolícku vieru a oženil sa s Annou Pethe zo Stropkova. Kardináli misijnej kongregácie, ktorým misia v Sedmohradsku ležala mimoriadne na srdci, vkladali do diplomatických úsilí otca Benedikta veľké nádeje. V roku 1633 bol menovaný za generálneho komisára pre Sedmohradsko a Horné Uhorsko, za apoštolského vizitátora Sedmohradska, Sikulov a území pod tureckou nadvládou (diecézy Ostrihom, Jáger, Vác a Čanád). Začiatkom júna mu kongregícia poslala na pomoc štyroch talianskych misionárov. Boli to Pietro Vallonica da Sant’Angelo da Fermi, Bonaventura da Genova, Francesco Cosmi da Mogliano a Francesco Leone da Modica (posledný menovaný mal sedmohradský pôvod). Benedikt Radzinski sa stal aj misijným prefektom Sedmohradska s poznámkou, že táto jurisdikcia je obmedzená len na štyroch spomínaných rehoľníkov, ktorí do Uhorska pricestovali v jeseni roku 1634.

​

Štyroch nových misionárov srdečne prijal kardinál Pázmaň. On sám rozhodol o ich umiestnení: Francesca Leone poslal do služby sedmohradskému šľachticovi Žigmundovi Kornišovi. Tento rehoľník si myslel, že sa vďaka tomu ľahko dostane na územie kniežatstva, rýchlo však zistil, že vstup nie je pre katolíckeho duchovného jednoduchou záležitosťou. Rákoci podmieňoval pohyb kléru na svojom území vydaním zvláštneho pasu, v regióne zúrila epidémia moru a protestantské obyvateľstvo sa správalo k misionárom nepriateľsky. Hoci sa mu cesta do Sedmohradska napokon vydarila, istý čas pred vstupom do kniežatstva sa musel zdržiavať u magnáta Petra Melitha na hrade v Satmári. Tam sa stretol s konventuálom domáceho pôvodu, Leom Permayom. Bonaventúra da Genova ostal slúžiť u kardinála Pázmaňa ako jeho tlmočník a sekretár, Pietro Vallonica da Sant'Angelo bol poslaný do služieb Jurajovi Melithovi a Francesco Cosmi da Mogliano bol pridelený k jágerskému biskupovi Lóšimu, ktorý sídlil v Jasove, pretože Jáger bol obsadený Turkami.

​​

V roku 1634 boli v Ríme generálnym ministrom vymenovaní aj dvaja provinciálni ministri pre Sedmohradsko a pre Uhorsko. Stali sa nimi brat Francesco Anotnio da San Felice a brat Angelo Petricca da Sonnino. Mladí rehoľníci prijali menovanie s nadšením a prípravám na svoju úlohu venovali veľkú pozornosť. Zostavili skupinu misionárov a od kongregácie žiadali menovania za apoštolských prefektov na území svojich provincií. Kongregácia im ale toto želanie nesplnila.

​

Správa o menovaní provinciálov rezonovala medzi uhorskými konventuálmi už pred ich príchodom. Očakávalo sa, že uhorský provinciál Sonnino sa usadí v Stropkove. Nových predstavených čakalo však po vstupe do Uhorska nepríjemné privítanie. Narazili na nepríjemnosti vyplývajúce zo škandálov, ktoré v ostatných mesiacoch v krajine spôsobili ich rehoľní spolubratia. Problém musel vzniknúť v jesennom alebo zimnom období na prelome rokov 1634 a 1635, pretože keď provinciáli so spoločníkmi prišli do krajiny v máji roku 1635, na cisárskom dvore i u kardinála Pázmaňa boli prijatí veľmi chladne a nepriateľsky. Prekvapení nad týmito skutočnosťami pomýšľali na okamžitý návrat do Talianska. Skupiny sa však ujal biskup Ján Telegdy, ktorý rehoľníkov prijal v Nitre.

​​

Angelo Sonnino sa v Stropkove nikdy neukázal. Pre riešenie škandalózneho správania tamojších rehoľníkov vymenoval svojho komisára Francesca Cosmiho da Magliano. On sa usadil v Nitre a v lete roku 1635 sa tam pokúsil usporiadať rehoľnú komunitu a založiť akadémiu podobnú kvalitným jezuitským školám kardinála Pázmaňa. Pre svoj projekt získal známeho benátskeho profesora Giuseppeho Capua, ktorý sa pridal k jeho misii. Projekt kláštora a kolégia stroskotal ešte na jeseň roku 1635. Hoci sa v kolégiu od leta vyučovalo a rozbehli sa stavebné práce na novom kláštore, Angelo Petricca Sonnino sa neuspokojil so štedrosťou biskupa Telegdyho a vzniesol požiadavku na vrátenie benefícia tamojšieho stredovekého konventu. Majetky užívali však nitrianski kanonici, ktorí o ne nechceli prísť. Vyvolaný konflikt sa skončil vyhostením konventuálov z Nitry.

​

Francesco Antonio da San Felice evidentne nevnímal prítomnosť rádu na Zemplíne ako misiu v Sedmohradsku. Pokúšal sa rôznymi spôsobmi vstúpiť na územie kniežatstva, ale bezvýsledne. Napokon stratil nádej, že sa mu podarí dostať na územie svojej misie. Spolu s Angelom Sonninom boli ochotní žiť iba v kláštornej komunite a odmietali zdržiavať sa na dvoroch aristokratov. V bezvýchodiskovej situácii si zvolili svojvoľný návrat do Talianska, čo spôsobilo pobúrenie predstaviteľov misijnej kongregácie. Obaja napriek nesúhlasu z Ríma opustili Uhorsko pred Vianocami roku 1635. Nie je jasné, či v Uhorsku zostali ich spoločníci, ale je to málo pravdepodobné. Misiu opustil v tomto období aj Francesco Angelini della Sera de Conti, posledný muž z Pinieriho skupiny. Odišiel aj Francesco Leone da Modica.

​​

Začiatkom roku 1636 vládla v spoločenstve bratov napätá atmosféra. Do Ríma prichádzali sťažnosti na ich pohoršujúce správanie, živou témou bol aj útek oboch provinciálov. Prefekt Benedikt Radzinski vážne ochorel. Situácia si vyžiadala osobnú intervenciu generálneho predstaveného Giovanniho Battistu Berardicelliho da Larino, ktorý na prelome rokov 1635 a 1636 krajinu navštívil. O jeho vizitácii nemáme ale žiadne konkrétne informácie.

​​

Rady misionárov posilnil mladý taliansky rehoľník Pietro Cima da Conegliano. Druhým misionárom, ktorý sa objavil na scéne, bol brat Giovanni Battista Fiorentino. V januári roku 1636 sa tento muž ocitol v Stropkove a v listoch sa už podpisoval ako apoštolský prefekt pre Uhorsko a Sedmohradsko, tento titul však nevlastnil. Z poverenia generálneho predstaveného vykonával počas roku 1636 vizitáciou kláštorov poľskej a ruskej provincie. Prefektúra v Uhorsku a Sedmohradsku mu bola udelená v máji 1637 na základe jeho samoprezentácie. Rovnakým spôsobom, samoprezentáciou, sa úrad prefekta pokúšal získať aj brat Francesco Cosmi da Magliano, ktorý mal silnú túžbu urobiť v provincii poriadok.

​​

Po skončení vizitácie medzi poľskými rehoľníkmi sa Fiorentino nejaký čas zdržiaval v pohraničnom meste Krosno, kde sa stretol s ešte žijúcim, no vážne chorým Benediktom Radzinskim. Ten ho vymenoval za gvardiána v Stropkove. Radzinski zomrel 9. februára roku 1637. Onedlho, 19. marca, zomrel aj kardinál Pázmáň. Tieto udalosti ešte viac rozkolísali krehkú stabilitu. Misionári, ktorí potrebovali usporiadať pomery, ostali bez autorít. Fiorentino sa preto obracal na rôzne úrady v Ríme so žiadosťou o menovanie svojej osoby za uhorského provinciála, generálneho komisára aj misijného prefekta. V apríli roku 1637 zviedol zápas s Francescom Cosmim Moglianom. Ten sa odvolával na skutočnosť, že Angelo Petricca Sonnino ho vymenoval za komisára. Fiorentino počas sporu vystupoval ako prefekt, hoci stále zaňho nebol menovaný. Do sporu sa pokúsil zasiahnuť misionár Bonaventúra da Genova, sekretár medzičasom zosnulého kardinála Pázmáňa. Po smrti svojho patróna vycestoval do Zemplínskej stolice. Svoj diel pridal aj jágerský biskup Imrich Lóši. Ten za predstaveného v stropkovskom konvente vymenoval Poliaka Chryzostoma Klusa. Zmätky, ktorých bol svedkom, ho znechutili a na rehoľníkov z radov konventuálov pre vtedy zanevrel. Jágerskí biskup však naozaj nemal právomoc menovať gvardiánov rehoľných domov a Giovanni Battista Fiorentino nechcel rešpektovať takéto jeho rozhodnutia. Chryzostom Klus upadol do nemilosti otca Fiorentina a do Ríma začali prichádzať listy, v ktorých bol Poliak Kľus neustále očierňovaný a osočovaný. Fiorentino napokon dosiahol svoje oficiálne menovanie za prefekta. Vedel, že následne musí získať na svoju stranu čo najviac spolubratov. Priazeň Talianov si zabezpečil angažovaním sa v procese fundácie nového kláštora v Rade, kde by mohli mať Taliani misijnú stanicu nezávislú od kláštora v Stropkove. Požiadal tiež Svätú stolicu o povolenie promovať Talianov za doktorov teológie. Rím odpovedal kladne a promócia sa uskutočnila pred koncom roka 1637. Po nej bratia Bonaventúra da Genova, Francesco Cosmi da Mogliano a Francesco Leone da Modica misiu opustili. Poľským bratom (s výnimkou Chryzostoma Klusa) navrhol Fiorentino možnosť stať sa apoštolskými misionármi a za odmenu v službe misiám dosiahnuť rovnaké vyznamenanie doktorskými titulmi. Niekoľkých zrejme s týmto prísľubom presvedčil počas pobytu v poľskej a ruskej provincii, aby mu prišli na územie Uhorska pomáhať. Boli medzi nimi Bonaventúra Bilinski a Gregor Swidnicki. Druhý menovaný však pre nedovolenosť prechodu z laického do klerického stavu a pre následnú kňazskú vysviacku upadol do cenzúr.

​​

Giovanni Battista Fiorentino sa usadil v Stropkove, kde sa z pozície prefekta a generálneho komisára zaoberal záležitosťami rádu. Provinciálnym ministrom sa však nestal. Na jar roku 1638 bol do tohto úradu menovaný taliansky minorita Giuseppe Rossi. Ten pricestoval do Uhorska a podnikol kroky potrebné k oficiálnemu založeniu kláštora v Rade. Bol však veľmi chorľavý. V Uhorsku sa zdržal len tri mesiace, následne na svoju funkciu rezignoval. V decembri roku 1638 bol za provinciálneho ministra Uhorska menovaný Giovanni Battista Astori. Otec Fiorentino pochopil, že titul ministra nedostane. Požiadal kongregáciu, aby mu ponechali aspoň titul prefekta. Odišiel zo stropkovského kláštora, ktorý bol rezidenciou provinciála, a z jeho listov v auguste roku 1638 je už zrejmé, že sa zdržiaval v novom rehoľnom dome v Rade. Umrel na jeseň roku 1639.

​​