Kláštor v Rade

Vernosť a svedectvo...

Apoštolskí misionári z radov konventuálnych františkánov sa takmer od počiatku svojho pôsobenia v regiónoch východného Uhorska pokúšali o obnovu spoločného kláštorného života a výchovu domácej rehoľnej mládeže. Hoci politická a spoločenská situácia sa v 30. rokoch 17. storočia vyvíjala v prospech katolíckej obnovy, vzdelaní talianski rehoľníci sa z rôznych, často aj objektívnych dôvodov nevenovali apoštolátu, ale plnili úlohy osobných sekretárov, dvorných kaplánov, domácich učiteľov, hudobníkov či dokonca liečiteľov na aristokratických dvoroch. Rozhľadení cudzinci s bohatými kontaktmi v zahraničí boli radi videní a vydržiavaní dokonca aj v protestantských rodinách. Hoci bol tento spôsob prežívania misijného mandátu v Uhorsku často kritizovaný domácimi prelátmi i samotnými rehoľníkmi, mnohí Taliani akceptovali skutočnosť, že bez znalosti jazykov sa pre inú prácu nehodia.

Niektorých z nich nasmeroval k aristokratickým rodinám samotný kardinál Pázmáň s nádejou, že aspoň tam dokážu byť pre Cirkev užitoční. Medzi šľachticov, ktorí od počiatku udržiavali kontakt s týmito misionármi, patria bratia Peter a Juraj Melithovci. Peter Melith, jeden zo zemepánov v Kisvárde (dnes mesto na severovýchode Maďarska), tvoril s manželkou, deťmi a mladším bratom Jurajom malú katolícku odnož bohatej magnátskej rodiny. Juraj Melith bol ešte slobodný. Zdržiaval sa v rodinnom sídle v Čengeri (dnes Csenger na severovýchode Maďarska) a na hrade Seredné (dnes Середнє na západe Ukrajiny). Mali ešte dvoch starších bratov, Štefana a Pavla, ktorí ostali pri reformovanom vyznaní. Rozsiahle statky na Zemplíne v regióne Medzibodrožia v obci Veľký Horeš odkúpili Štefan a Pavol Melithovci v roku 1582 od Juraja Gállfyho a jeho manželky Eufroziny Baloghovej. V roku 1586 získal Štefan Melith ďalšie majetkové podiely na Medzibodroží, v obci Rad. Jeho brat Juraj získal majetok v Rade v roku 1617 tak, že vyplatil dlh zosnulého šľachtica Martina Pabóniho a odkúpil od jeho dcéry Anny v obci Rad dom, bydlisko a šľachtické sídlo so všetkými úžitkami a príslušenstvom. K sídlu patrili oráčiny, kultivované a nekultivované pozemky, lúky, pastviny, polia, lesy, háje, černicové porasty, tŕnisté húštiny, močiare, rybné rieky, vodné toky, mlyny a ďalšie nehnuteľnosti.

​

Peter Melith z Kisvárdy vydal svoju dcéru Katarínu v roku 1633 za Štefana Petheho zo Stropkova. Tým sa rodina spojila s fundátormi prvého rehoľného domu konventuálov založeného pred niekoľkými rokmi v Stropkove. Melithovci udržiavali kontakt s františkánmi už od príchodu prvej misijnej skupiny. Ich rodinným kaplánom bol Francesco Angelini della Serra de Conti, jeden zo spoločníkov prvého prefekta misií Vincenza Pinieriho. Francesco Angelini prebýval na dvore Petra Melitha v Kisvárde a podnikol s ním aj cestu do Sedmohradska, čo bolo v daných okolnostiach považované za úspech. Začiatkom februára roku 1633 informoval prefekta kongregácie o zámere Melithovcov založiť dva nové kláštory v povodí rieky Tisy.

​

Juraj a Peter Melithovci boli konvertitmi a usilovali sa na svojich panstvách obnoviť katolícku vieru. Juraj začal v roku 1633 v obci Rad z vlastných nákladov na svojom majetku stavať katolícky chrám. V obci vtedy pôsobil reformovaný kazateľ. Hoci spravoval faru a starý farský kostol len krátko, od roku 1623, obec bola už kalvínska. Žilo v nej iba päť katolíkov. Konventuáli nechceli prísť o avizovanú možnosť usadiť tu svoju rehoľu. Prefekt Radzinski si preto dal záležať na výbere rehoľníkov, ktorých posielal slúžiť na dvoroch Melithovcov. Ich prednosťou musela byť schopnosť komunikovať v maďarskom jazyku, aby pôsobili nielen na dvore zemepána, ale aj medzi poddanými. Zo zachovanej korešpondencie vyplýva, že v roku 1634 slúžil v Satmári u Petra Melitha ako kaplán brat Leo Permay, konventuál domáceho pôvodu. Kratší čas sa pred cestou do Sedmohradska zdržal u Petra Melitha na hrade v Satmári aj misionár Francesco Leone da Modica, Talian so sikulským, čiže sedmohradským pôvodom. Ten tiež v roku 1634 informoval prefekta Redzinského aj kardinálov misijnej kongregácie o zámere Juraja Melitha zriadiť konventuálom kláštor. Juraj Melith využíval v službe osobného kaplána brata Pietra Vallonicu, ktorého k nemu poslal kardinál Pázmáň v roku 1634. Aristokrat si františkána obľúbil a vo svojich listoch chválil jeho horlivosť. Aj z iných svedectiev vyplýva, že Vallonica si počínal v misii dobre a robil i pokroky v maďarskom jazyku. So svojím pánom sa zúčastnil aj na synode jágerskej diecézy, ktorá sa konala v Jasove 6. mája roku 1635. Cirkevné podujatie, aké na týchto miestach za posledných sto rokov nemalo obdobu, povzbudilo mnohých protestanstkých šľachticov ku konverzii na katolícku vieru. Pietro Vallonica informoval po synode rímsku kongregáciu, že Juraj Melith chce založiť pre konventuálov kláštor v Čengeri alebo v Rade. Na potvrdenie fundácie bola však požadovaná osobná prítomnosť transylvánskeho provinciála, Francesca Antonia da San Felice. Vallonicu mrzelo, že ten sa o projekt nezaujímal.

Z kontextu korešpondencie sa zdá, že kláštor mal vzniknúť v melithovskom rodovom sídle Čenger. V auguste roku 1635 informoval misijný prefekt Benedikt Radzinskí kardinálov rímskej kongragácie, že Juraj Melith daroval otcovi Pietrovi usadlosť či dvor (aulu) so skromnou kaplnkou. Z textu nie je zrejmé, že ide o  dom v obci Rad. Z ďalšej komunikácie to však už vyplýva veľmi jasne. Hoci prefekt Radzinski opísal donáciu ako „aulu“ s malou kaplnkou, Pietro Vallonica nový dom v obci Rad nazval v jednom zo svojich listov „castellum“ a Bonaventura da Genova, konventuál v službách kardinála Pázmaňa, tvrdí koncom novembra roku 1635, že ide o „palazzo“. Dopĺňa, že Pietro Vallonica tam už koná aj bohoslužby. Niekoľkých rehoľníkov vyslal na miesto aj prefekt Radzinski. Pietro Vallonica totiž so svojím pánom cestoval po celej krajine a zdržiaval sa na rôznych miestach.

Juraj Melith chcel v lete roku 1636 zorganizovať v Rade posviacku nového chrámu, na ktorú pozval jágerského biskupa Imricha Lóšiho. Pred koncom roka 1635 požiadal preto Svätú stolicu o odpustky pre kostol a o možnosť promovať z tejto príležitosti bratov Pietra Vallonicu a Francesca Leone da Modica za doktorov teológie, hoci ešte neodslúžili v misii potrebné tri roky. Posviacka nového kostola ani doktorská promócia sa v lete v roku 1636 neuskutočnili, hoci v máji roku 1636 sa Bonaventúra da Genova v mene Juraja a Petra Melithovcov prihováral  u Svätej stolice za vypočutie tejto žiadosti. O kostole a žiadosti fundátorov sa zmienil i Pietro Vallonica v liste kardinálom kongregácie z júna toho istého roku. V celkovom kontexte listov o škandáloch, hádkach a pohoršeniach uhorských konventuálov, ktoré v rokoch 1635 – 1636 zasypali kardinálov kongregácie, nie je prekvapením, že Svätá stolica zaujala voči spomínaným prosbám postoj diplomatického mlčania a vôbec na ne neodpovedala. Proces formálneho založenia kláštora ostal stáť na mŕtvom bode. Provicniálni ministri Uhorska i Sedmohradska neboli v krajine prítomní, pretože svoju misiu opustili a utrápený misijný prefekt Radzinski šiel umrieť do svojej vlasti. Rehoľníci, ktorí sa vzájomne osočovali a zápasili medzi sebou o moc, stratili priazeň jágerského biskupa Lóšiho a v danej situácii sotva mohli očakávať, že by tento prelát prišiel vysvätiť nový kostol v Rade.

Po smrti misijného prefekta benedikta Radzinského sa situácia v roku 1637 stabilizovala menovaním Giovanniho Battistu Fiorenitna za apoštolského prefekta a provinciálneho komisára. Fiorentino sa usiloval stretnúť s Jurajom Melithom hneď po obdŕžaní svojich menovacích dekrétov. Natrafili na seba až v jeseni roku 1637 na uhorskom sneme v Bratislave. Tam Juraj Melith prisľúbil, že po svojom návrate na Východ sa formálne záležitosti založenia kláštora vybavia a on sa postará o udržanie štyroch bratov s vyhliadkou rozšírenia domu aj fundácie pre vyšší počet rehoľníkov. Akt odovzdania domu bol vykonaný v posledných mesiacoch roku 1637 za účasti všetkých talianskych misionárov a bol spojený s promovaním doktorov teológie. Juraj Melith pri tejto  príležitosti prisľúbil budúce rozšírenie domu aj fundácie na dvanásť rehoľníkov.

​

Začiatkom mája roku 1638 prefekt Fiorentino s radosťou oznámil kongregácii, že v Rade už žijú štyria rehoľníci v slušných podmienkach. Slávnostná posviacka kláštora (Kostol sv. Sofie sa po roku 1636 už v dokumentoch nespomína), sa udiala 15. augusta v roku 1638 za účasti prefekta Giovanniho Battistu Fiorentina, provinciálneho ministra Giuseppe Rossiho, fundátora Juraja Melitha, a mnohých ďalších šľachticov. Posviacku vykonal menovaný sedmohradský biskup Štefan Šimándi sídliaci v neďalekom Lelesi. Kázeň v latinčine predniesol mladý rehoľník Pietro Cima da Conigliano, ktorý v novom dome ostal žiť s prefektom Fiorentinom. Fundačná listina tohto nového domu sa nezachovala, k dispozícii sú len úryvky testamentu Juraja Melitha kopírované v textoch neskorších dokumentov. Tento testament bol spísaný na hrade Seredné 10. septembra roku 1638, v deň jeho predčasnej smrti. Juraj Melith okrem domu, ktorý prestaval a upravil, daroval rehoľníkom aj svoje vlastnícke podiely na majetkoch v obci Svätá Mária a (Veľký) Horeš spolu so všetkými ich úžitkami a príslušenstvom. Odkázal im aj päťsto florénov na dokončenie stavebných prác a dvanástich dedinských poddaných. Komunitu nezaviazal žiadnymi obligáciami, pretože obyvateľstvo Radu bolo kalvínske.

​

Nový kláštor v Rade mal svoj kostol, sakristiu a vyvýšený chór, refektár, kuchyňu, pivnicu, sklad a jednu peknú izbu určenú pre predstaveného komunity. Okolo kláštora bola záhrada, neďaleko aj ovocný sad.

Rehoľníci si v Rade počínali dobre. O niekoľko mesiacov konvertovala polovica obyvateľov a kalvínsky kazateľ vyhlasoval, že ak to bude takto pokračovať, z obce odíde. Sľubné vyhliadky na úspech zatienil sled udalostí po smrti fundátora. O majetok zosnulého šľachtica prejavili záujem jeho príbuzní nekatolíckeho vyznania. Platnosť závetu napadli a pokúšali sa rehoľníkov vyhnať z domu i zo Zemplínskej stolice. Hoci sa župan Ján Drugeth Humenský bratov zastal, nepodarilo sa im nikdy získať majetky, ktoré im Melith odkázal v testamente. Intrigy nemali len právny rozmer. Agent Petra Melitha nechal rehoľníkom odniesť zásoby obilia, takže kláštor utrpel veľkú materiálnu škodu. Rehoľníci zostali bez zabezpečenia a ochrany, pričom atmosféra v spoločnosti bola veľmi napätá. Istý luteránsky šľachtic im zo súcitu poslal tri vrecia obilia ako almužnu po svojich poddaných, ale aj tých na ceste ktosi prepadol a olúpil. Pietro Vallonica informoval 6. apríla 1639 tajomníka misijnej kongregácie o týchto nepríjemnostiach, ako aj o akútnom nebezpečenstve zo strany Turkov. Prefekt Fiorentino sa pokúšal získať nad situáciou kontrolu tým, že do Satmára k Petrovi Melithovi vyslal dobrého rehoľníka, Pietra Cimu. Melith skutočne mladého Cimu za jeho služby chválil, no spor rehole s rodinou pokračoval, pričom prefekt Fiorentino trpel nemocou, ktorá ho obrala takmer o všetky fyzické sily. Ani v lete nebola situácia lepšia. Melithovci trvali na tom, že dom treba opustiť a neželali si, aby ho rehoľníci nazývali „konvent“. Ponúkali im diplomatické riešenie s finančným odškodnením. Túto možnosť komunita odmietala. V dome boli už na jar roku 1639 štyria domorodí mladí muži, ktorí tu začali svoju rehoľnú formáciu a po jej zavŕšení by mohli rehoľníci vytvoriť komunitu na ešte jednom mieste. Keďže gróf Nyáry konvertoval, bratia mali otvorenú cestu k návratu do Vranova, preto sa usilovali situáciu ustáť. V jeseni roku 1639 zomrel v Rade prefekt Fiorentino. Krátko na to, 6. novembra, bol zavraždený novic Eliáš Štefan Iglódy. Ten nemal v komunite vysoké hierarchické postavenie. Vďaka aristokratickému pôvodu a jeho ochote žobrať v domoch bohatých ľudí bol však nádejou, že bratia nezomrú hladom. Po násilných udalostiach sa miestni konventuáli právom obávali o svoju budúcnosť a rezidencii v Rade sa vraj mnohí začali vyhýbať. 

​

Na jar roku 1640 menovala misijná kongregácia prefektom Andrea Scalimoliho z Castellana. Ten pricestoval do krajiny a za jednu z priorít svojej služby si vytýčil vizitovať všetky miesta, kde konventuáli pôsobili. O svojej ceste za nimi podal správu generálnemu ministrovi Berardicellimu v roku 1641. V čase návštevy Radu neboli ešte ukončené spory s rodinou zosnulého fundátora a rehoľníci žili biedne, hoci miesto bolo veľmi pekné. Rezidenciu obývali štyria bratia a kočiš. Mali štyri kone a jeden koč. Žili len z milodarov. Z pohľadu prefekta mal kláštor optimistickú prognózu rozvoja.

​

Počas stavovského povstania Juraja I. Rákociho (1643 – 1645) boli rehoľníci z Radu predsa len vyhnaní. Po skončení nepokojov im bol dom vrátený zásluhou misionára Agostinna Pederzolliho, ktorý pôsobil na dvore Jána Drugeta Humenského. Za účelom vrátenia kláštora v Rade musel otec Agostino podniknúť tri nebezpečné cesty za Rákocim do Sárospataku. Počas prvej sa ho pokúsili zabiť traja ozbrojenci na koňoch v lese medzi Sárospatakom a Sátoraljaújhely. Pri návrate z druhej cesty bol znevážený opitými protestantmi. Pri tretej sa mu nakoniec podarilo získať rezidenciu v Rade späť pre rehoľu. Komunita však ani teraz nemohla žiť pokojne.

Zakrátko sa spoločensko-politická situácia opäť vyhrotila a vypuklo stavovské povstanie Juraja II. Rákociho (1648 – 1660). Počas neho, v roku 1653, povstalci rehoľný dom vyplienili a zavraždili v ňom šesť rehoľníkov, ktorí bránili pred zneuctením sväté obrazy, liturgické nádoby a rúcha.

​

Kláštor v Rade bol na pokraji zániku v období povstania Imricha Tököliho (1678 – 1686). Vo februári roku 1679 sa zišla provinciálna kapitula v Spišskom Štvrtku, na ktorej sa diskutovalo o budúcnosti radského konventu. Kapitula rozhodla, že bratia ho nemajú úplne opustiť a treba prítomnosť zachovať, nakoľko to bude možné. Do Radu vyslali otca Martina Erdö a otca Andreasa Lea. Obaja tam vraj pôsobili už v minulosti. V krátkom slede udalostí bola vôľa zachraňovať tento konvent opäť vyskúšaná. K ozbrojenému prepadnutiu rezidencie došlo v zime na počiatku roku 1681. Rehoľný dom i kostol boli zase zničené. Dvaja rehoľníci si život zachránili, jeden z nich však na následky zranení zomrel neskôr v Prešove. Ozbrojenci Tököliho navštívili Rad ešte raz. Dvoch františkánov v lese ukrižovali nahých na strome a nechali ich napospas komárom a muchám. Iného hodili do studne priviazaného o kameň. Generálny komisár pre uhorskú provinciu Giovanni Battista Reggiani sa rozhodol vziať situáciu do vlastných rúk a vyvinul osobné úsilie, aby bol dom zrušený a rehoľníci v ňom viac nemuseli umierať. Generálny minister rádu sídliaci v Ríme však jeho zámer nepodporil. Onedlho zahynuli na tomto mieste ďalší rehoľníci, ešte v roku 1697, keď kláštor prepadli ozbrojenci Tököliho armády z družiny kapitána Františka Tokaya a obesili dvoch pátrov v kuchyni. Telá kňazov sa vraj údili až do spálenia. Tretí rehoľník si zachránil život skokom do studne. Neskôr ho odtiaľ vyslobodili kalvíni, ktorí boli jeho priateľmi.

​​

Na provinciálnej kapitule slávenej v Jágri v septembri roku 1702 sa s rezidenciou v Rade rátalo aj do budúcnosti. Táto kapitula bola význačná formálnou obnovou rehoľnej provincie konventuálnych františkánov v Uhorsku. Bola to tiež kapitula, na ktorej bratia po asi dvoch storočiach po prvý raz riadnym spôsobom zvolili vlastného provinciálneho ministra (v predchádzajúcom období bývali uhorskí provinciáli menovaní generálnym ministrom). Kapitula rozdelila provinciu do dvoch kustódií: spišskej (Kustódia sv. Bonaventúru, do ktorej patrili Spišský Štvrtok, Levoča a Prešov) a jágerskej (Kustódia sv. Antona, do ktorej patrili konventy v Jágri, Nagybanyi a v Rade). Predstaveným rezidencie v Rade sa stal brat Anton Dudiseh.

​​

Spor s pozostalými po Jurajovi Melithovi, fundátorovi kláštora, sa vliekol s rehoľníkmi ešte na začiatku 18. storočia. Posledný násilný pokus o vyhostenie komunity sa udial v roku 1710. Františkánov ochránil šľachtic František Klobušický, ktorý vraj zachránil pred zničením aj kláštorný archív.

​

Opakované pustošenie kláštora sa nepochybne podpísalo pod jeho veľmi zlý stav. ​V roku 1711 sa začalo s obnovou domu a kostola. Podporili ju viacerí dobrodinci, zvlášť pán Štefan Szennyei.

​​

Inventárny súpis z roku 1744 podrobne opisuje kláštorný kostol, ktorý bol orientovaný na východ. Vysoký bol asi 5 siah, bol rovnako dlhý ako široký (približne 15 štvorcových stôp). Mal 4 okienka, z ktorých každé bolo okrúhle. Piate okienko naľavo nad dverami bolo zasklené v drevenom ráme. V tejto kaplnke boli dva oltáre. Na hlavnom boli sošky Najsvätejšej Trojice spolu so sochou Panny Márie. Bočný oltár mal v dolnej časti figúru sv. Františka, vyššie vľavo bola sv. Klára; ďalej na ňom boli sochy sv. Antona a sv. Alžbety. Uprostred bol bohostánok, pred ním visela jednoduchá medená lampa. Napravo od hlavného oltára bola nová kazateľnica. Vedľa nej pri stene stál starý oltár sv. Jána Nepomuckého. Vedľa neho visel obraz sv. Antona a na druhej strane obraz Ježiša Krista s otvoreným bokom. V kostole sa nachádzal aj portatíl a Ukrižovaný Pán pod sklom. Naľavo od hlavného oltára bola lavica a nad ňou na stene zavesený obraz Najsvätejšej Trojice ako korunuje Blahoslavenú Pannu Máriu. Na opačnej strane pri dverách bol obraz sv. Antona Paduánskeho. vedľa vchodu bola zavesená svätenička a prútený kropáč. Dvere kostola boli z hrubých dosák, prah i veraje z dreva. Zatvárali sa na zámok a visiacu reťaz. Pri kostole bola drevená veža, v ktorej viseli dva zvony konsekrované biskupom Alexandrom Mariášim z Markušoviec. Väčší zvon bol zasvätený sv. Františkovi z Assisi a menší sv. Antonovi Paduánskemu. Ich konsekrácia sa konala 11. októbra 1733. Vizitácia z roku 1744 opisuje podrobne priestory a dobré vybavenie chrámu, sakristie, izieb, kláštornej knižnice, kuchyne, špajze, refektára i pivnice. Kláštor mal veľké hospodárstvo. Rehoľníci chovali včely, mali sedem koní a osem volov, niekoľko vozov. Na kláštornom majeri sa chovali husi, kačice, sliepky, indické kohúty. V chlieve bolo osem kráv, päť teliat, trinásť prasníc a ďalších tridsať prasiat. Na uchovávanie obilnín (ovos, jačmeň, šošovica, hrach, jarec, pšenica) mali priestrannú sýpku.

​​

Pokoj a materiálna hojnosť nikdy neboli na tomto mieste u rehoľníkov dlhými hosťami. Sľubne rastúci kláštor zničila vylievajúca sa rieka do takej miery, že keď v roku 1753 ponúkol barón Imrich Barkóci konventuálom presťahovanie do neďalekého Brehova, bratia ponuku bez dlhého váhania akceptovali. Po skončení stavebných prác na novom kláštore opustili rezidenciu v Rade v slávnostnej procesii na Veľkonočnú nedeľu roku 1767 spievajúc žalm: Keď Izrael vyšiel z Egypta...

​​

Podľa fundačných listín nového kláštora zasväteného Stigmatizácii sv. Františka z Assisi, mali byť z Brehova vysielaní do Radu vždy dvaja pátri ako Capellani locali nezávislí od brehovskej komunity. ​Na mape uhorskej minoritskej provincie je ešte v roku 1771 rezidencia v Rade vedená ako samostatný rehoľný dom. Predstavení rezidencie boli menovaní až do roku 1797.

​

Život reholí negatívne poznačili cirkevné reformy cisára Jozefa II. Na počiatku 19. storočia už konventuáli v Rade nebývali, hoci ďalej spravovali farnosť. Kňazi z Brehova prichádzali do Radu slúžiť veriacim kratšou cestou vedúcou cez mokrade a rieky. Pomáhali si malými plavidlami. V krátkom čase dvaja z nich po sebe zahynuli pri týchto presunoch v nepriaznivom počasí. Od roku 1818 už radskú farnosť spravovali len kňazi z diecézy Košice. V roku 1822 tu vznikol nový farský kostol. Malý kláštorný chrám postupne spustol, až celkom zmizol z povrchu zeme. Nepatrné zvyšky pôvodného kláštora sa zachovali ako časti dodnes fungujúcej historickej farskej budovy.