Niektoré historické dokumenty a malá časť autorov označujú za miesto pôvodu Eliáša Iglódyho obec Várda. Ide o dnešné mesto Kisvárda (slov. Malý Varadín, nem. Kleinwardein), ktoré sa v súčasnosti nachádza na severovýchode Maďarska v Sabolčsko-satmársko-berežskej župe. Predpona „kis“ (malý) sa k názvu mesta pridáva kvôli odlíšeniu od mesta Oradea v dnešnom Rumunsku (slov. Veľký Varadín, maď. Nagyvárad, nem. Großwardein). Obec, ktorú historické dokumenty nazývajú Warda či Warada, dostala názov podľa zemného hradu (maď. hrad = vár), ktorý sa tu nachádzal už v stredoveku.

​

Od štátnych hraníc so Slovenskou republikou je Kisvárda vzdialená 30 km. Po stránke geomorfológie je sa vyznačuje piesočnatými dunami Nyírségu s piesočnatou kopcovitou oblasťou vo východnej časti, s nízko položenými bývalými močiarmi Rétköz v západnej časti a mierne zvlnenou oblasťou vklinenou medzi obe časti na severe, ktorá bola v minulosti zarastená dubovým lesom. Lemuje ju lužná oblasť rieky Tisa.

​

V najstarších časoch kráľovstva, pred mongolským vpádom, bola súčasťou administratívneho celku Boršovská župa. Po mongolskom vpáde sa stala súčasťou historického územia Sabolčskej stolice. Tá susedila na severe so Zemplínskou stolicou, od ktorej ju oddeľovala rieka Tisa. Ako administratívny celok sa Sabolčská stolica rozprestierala čiastočne aj na území dnešnej Ukrajiny. V období rokov 1606 – 1630 bola pričlenená k Sedmohradskému kniežatstvu. Pôvodným centrom stolice bol v stredoveku hrad Sabolč (maď. Szabolcz), v neskoršom období mesto Níreďháza. Územie patrilo v 17. storočí do Jágerského biskupstva. Od roku 1993 je súčasťou Debrecínsko-Nyíregyházskej diecézy.

​

Kisvárda bola v stredoveku majetkom šľachtickému rodu Gutkeled/Guthkeled. Neskorší majitelia, rodina Várdayovcov, zohrali významnú úlohu v rozvoji tohto sídla. V 15. storočí sa im podarilo získať práva trhu a v roku 1421 mestské práva. V roku 1468 kardinál Štefan Várday, arcibiskup Kaloče a hlavný kancelár kráľa Mateja I. Hunyadyho výrazne rozšíril jej nezávislosť. Aj vďaka nemu tu na konci 15. storočia žilo viac ako tisíc ľudí. V 16. storočí boli zemepánmi viacerí šľachtici, predovšetkým rodiny Várday a Telegdy. V období 16. a 17. storočia sa po ich príklone na stranu Habsburgovcov a vďaka sobášnej politike stali rešpektovanými politickými hráčmi širšieho regiónu. Hoci boli obe rodiny veľmi dlho katolícke, región sa vďaka migrácii mladých šľachticov do nemeckých miest za vzdelaním rýchlo otvoril na myšlienky cirkevnej reformácie. Popularite novej viery napomohla vplyvná rodina Báthory z Ecsedu. Na prelome 16. a 17. storočia bola už takmer všetka šľachta regiónu protestantská. V Kisvárde pôsobili protestantskí kazatelia už v 40. rokoch 16. storočia. V roku 1576 existovala v meste aj reformovaná škola.

​

Na začiatku 17. storočia rodina Várdai po meči vymrela. Dedičkou veľkých majetkov sa najrôznejšou zhodou okolností stala Katarína Várday. Mladú sirotu zasnúbili najskôr s Mikulášom Szokolym/Szakolym, ten však zomrel a Katarínu napokon vydali za Pavla Telegdyho. Pavol s ňou splodil šesť detí a zomrel v roku 1597. Vdova Katarína po jeho smrti určila za dedičku svojho podielu v Kisvárde dcéru Annu Telegdy a znova sa vydala. Jej druhý manžel Pavol Nyáry pochádzal zo Sučian. Tento muž slúžil v mladosti ako vojak na hradoch v Seredi a Füzéri, od roku 1593 bol kapitánom jágerského hradu (Jáger = dnešné maďarské mesto Eger) a bol to on, kto túto významnú uhorskú pevnosť odovzdal v roku 1596 Turkom. Aj Pavol Nyáry bol v čase sobáša s Katarínou Várdai vdovcom (jeho prvá manželka bola Zuzana Török). Z prvého manželstva priniesol do nového vzťahu päť detí: Mikuláša, Štefana, Pavla, Žigmunda a Barboru. S novou manželkou býval v Kisvárde a v Kráľovskom Chlmci. Splodili spolu dcéru Kristínu. Pavol po svadbe s Katarínou konvertoval spolu s ňou a s celou rodinou na protestantskú vieru a postupne sa odcudzil Habsburgovcom natoľko, že sa z neho stal dôležitý spojenec sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaja. Politický a náboženský obrat mu v rokoch Bočkajovho povstania priniesol majetkový prospech. Stavovské povstanie, do ktorého sa zapojil, bolo spojené aj s násilím proti katolíckej menšine. V meste Kisvárda bol pri týchto nepokojoch v roku 1605 umučený posledný katolícky farár. Pavol Nyáry bol v roku 1606 povýšený na vrchného kapitána Horného a Stredného Uhorska. Zomrel na mor v roku 1607. Jeho dcéra Kristína sa v roku 1618 vydala za Imricha Thurzu. V roku 1621 ovdovela, no už v roku 1624 ju zosobášili s uhorským palatínom Mikulášom Esterházym a stala sa prvou dámou uhorského kráľovstva. Tak Nyáryovci dosiahli v krajine najvyššiu možnú prestíž.

​

Pre upevnenie majetkových pomerov rodiny zosobášili Pavol Nyáry a Katarína Várday svoje dve deti z prvých manželstiev: Annu Telegdy a Štefana Nyáryho. Tento pár mal iba jedno dieťa, Františka, ktorý sa dožil jedenásť rokov. Štefan Nyáry bol politicky i vojensky verný sedmohradským kniežatám. Zapojil sa do stavovského povstania Gabriela Betlena, pri ktorom sa obohatil na úkor katolíckej cirkvi. V roku 1619 vyraboval prepozitúru a hodnoverné miesto v Lelesi aj kláštor konventuálnych františkánov vo Vranove. V roku 1621 sa stal kapitánom v tom čase významného hradu Kálló a knieža Betlen ho vymenoval za hlavného župana Sabolčskej stolice. Toto menovanie potvrdil Ferdinand II. 16. júna roku1623.

 

V roku 1630 sa Sabolčská stolica vrátila pod správu Kráľovského Uhorska a Štefan Nyáry sa začal opäť zbližovať s Habsburgovcami. Dňa 18. novembra roku 1631 dostal titul baróna s hodnosťou hlavného vrátnika a 28. júna 1632 bol panovníkom vymenovaný za slobodného a dedičného hlavného župana Sabolčskej župy, pričom mu bol udelený aj grófsky titul. Okrem toho sa Nyáry zblížil s významnými magnátmi ako Peter Pázmáň (kardinál prímas) či Mikuláš Esterházy (palatín, Nyáryho švagor). Po smrti svokry Kataríny Várdajovej (1630) a manželky Anny Telegdyovej (1635) konvertoval na katolícku vieru a stal sa štedrým podporovateľom katolíckej obnovy.

​

Nemalý podiel na majetkoch v Kisvárde mala od roku 1586 aj rodina Szokoly/Szákoly, a to vďaka sobášu Mikuláša Szokolyho s Katarínou, sestrou Pavla Telegdyho. Z manželstva vzišla dcéra Alžbeta Szókoly. O získanie dedičstva po jej osirení mal záujem Pavol Nyáry, jej opatrovník, ktorý ju zasnúbil svojmu synovi Štefanovi. O ruku dedičky sa nakoniec úspešne uchádzal iný šľachtic, Peter Melith. Do mocenských zápasov v Kisvárde tak vstúpil ďalší významný rod, ktorý bol v predošlej generácii protestanský, a politicky stál na strane sedmohradských kniežat. Keď sa však Peter Melith do Kisvárdy priženil, bol už katolíkom. Mladý šľachtic konvertoval spolu so svojím bratom Jurajom počas štúdia na trnavskom jezuitskom kolégiu. Peter Melith v mladosti slúžil ako stolník u Mateja II. a Ferdinanda II., a v listoch, ktoré sú mu adresované, sa uvádza jeho titul komorníka (cubicularius). Neskôr získal barónsky titul. Zastával vysoké vojenské a politické funkcie. Bol kapitánom hradu Kálló aj kapitánom Satmárskeho hradu. Peter Melith bol vo svojej dobe jedným z najväčších podporovateľov katolíckej cirkvi a jej obnovy v Kráľovskom Uhorsku. Aktívne sa usiloval o rekatolizáciu svojich panstiev. V roku 1619 získal v súdnom spore rodinné majetky v obciach Eseň (dnes Есень na Ukrajine) a Rad. V Eseni potom v roku 1631 obnovil kláštor reholi pavlínov a v obci Rad založil spolu s bratom Jurajom v roku 1637 kláštor pre konventuálnych františkánov. V Kisvárde viedol majetkové a osobné spory s Katarinou Várday a jej zaťom Štefanom Nyárym, ktorí boli spolu s ním spoluvlastníkmi tamojšieho hradného komplexu.

​

Spojitosť osudov Štefana Iglódyho so šľachtickými rodinami Melith a Nyáry v Kisvárde nám dovoľujú prikloniť sa k názoru, že rodiskom Božieho služobníka mohlo byť toto mestečko, alebo jeho blízke okolie. Prítomnosť členov rodiny Iglódy v okolí Kisvárdy je v danom období preukázaná. Kisvárdu označuje za jeho rodisko aj taliansky misionár Pietro Vallonica. Z dobových svedkov, ktorí o ňom zanechali písomné správy, je jedine on človekom, ktorý brata Štefana poznal niekoľko rokov osobne a sprevádzal ho od dní obrátenia až po posledné týždne pred jeho mučeníckou smrťou.