Eliáš Štefan Iglódy

Eliáš Štefan Iglódy sa narodil v šľachtickej rodine okolo roku 1621 v obci Kisrozvágy alebo v mestečku Kisvárda (obe dnes ležia na severovýchode Maďarska). Bol pokrstený a vychovaný v kalvínskej viere. Pri krste dostal meno Eliáš. Dátum jeho narodenia sa nepodarilo presne stanoviť, pretože krstné matriky v sledovanom období neboli ešte v reformovanej cirkvi súčasťou farskej agendy. Vychádzať sa dá iba z dátumu jeho smrti a z údajov o veku, ktorý správy o jeho mučeníctve uvádzajú len odhadom.

​

O vzťahu s rodičmi a o zázemí, ktoré mu vytvorili v období detstva a dospievania, sa taktiež veľa nevie. Biografia z roku 1711 charakterizuje jeho rodičov ako horlivých kalvínov rezistentných voči kázaniu apoštolských misionárov. V kontexte Eliášovej životnej premeny sa spomína opustenie rodiska, príbuzných i všetkého, čo mal. Pri tomto dôležitom kroku mal vraj šestnásť rokov. V tom čase šlo o vekovú hranicu, pri ktorej mladý muž mohol už konať samostatne a založiť si vlastnú rodinu.

​

Vnútorná premena mladého šľachtica prebehla pod vplyvom bohatého magnáta Štefana Nyáryho, jedného zo zemepánov v meste Kisvárda. Tento šľachtic so svojou rodinou pôvodne presadzoval reformáciu, zapojil sa do protihabsburských povstaní a raboval aj katolícke kláštory (Leles, Vranov). Na Veľkú noc v roku 1636 však konvertoval na katolícku vieru spolu s mnohými svojimi dvoranmi. Medzi nimi bol aj Eliáš Iglódy, ktorý potom nasledujúce dva roky pôsobil v jeho službách na hrade Kisvárda a viedol tam vzorný náboženský život. Katolíckym zemepánom tohto mestečka, rodine Melithovcov a neskôr i rodine Nyáryovcov, poskytovali duchovnú službu apoštolskí misionári z rehole konventuálnych františkánov, minoritov.

​

V Kisvárde bola reformovaná škola, akadémia, v ktorej mladý Iglódy pravdepodobne získal vzdelanie primerané spoločenskému postaveniu svojej rodiny. Od roku 1630 sa mohol v meste stretávať s katolíckymi misionármi. Najskôr s Francescom Angelinim, Leonom Permayom či Francescom Leone da Modica. Potom navštevoval Kisvárdu konventuál Pietro Vallonica, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou stál za jeho konverziou a nasledujúcou katolíckou formáciou. Napokon prišiel do Kisvárdy pôsobiť aj mladý a nadaný taliansky misionár Pietro Cima. Vplyv misionárov na duchovný rast a svetonázor mladého šľachtica je neodškriepiteľný.

​

Na jar alebo v lete roku 1638 vyhľadal Eliáš Iglódy otca Pietra Vallonicu s prosbou o pomoc pri vstupe do františkánskej rehole. Konvertita nemohol byť do rádu prijatý, ak nežil aspoň tri roky vzorným katolíckym životom. Mládenec aj napriek tomu ukončil už svoju službu na dvore grófa Nyáryho a zdržiaval sa už pravdepodobne medzi rehoľníkmi. Obrad začiatku noviciátu a prijatia rehoľného mena Štefan prebehol v kláštore Rad na Veľkonočnú nedeľu roku 1639 (24. apríl). Predsedal mu misijný prefekt a generálny komisár, Giovanni Battista Fiorentino.

​

Mladý šľachtic sa rozhodol pre povolanie laického brata. V dôsledku toho po vstupe do noviciátu stratil navždy možnosť stať sa kňazom. Bol to počin odzrkadľujúci jeho pokoru a úmysel prežiť zvyšok života v pokání za hriech kalvínskej herézy, v ktorom prežil väčšiu časť svojho života. 

 

​Ako laický brat musel Iglódy ovládať niektoré remeslo, aby bol komunite užitočný. Od rehoľníkov v tomto postavení sa očakávalo, že sa budú starať o domáce práce. Tomu bol prispôsobený aj ich formačný program v seminári. Rehoľných bratov nezaväzovala  plná účasť na chórových modlitbách a obmedzený mali aj prístup do rehoľnej klauzúry. Museli nosiť iný, jednoduchší a praktickejší strih rehoľného rúcha s užšími rukávmi a s kapucňou pevne prišitou k tunike. Na prijatie do noviciátu sa vyžadovala dobrá telesná kondícia.

​

Brat Štefan Iglódy bol napriek nízkemu hierarchickému postaveniu v komunite vážený pre svoju pokoru, zbožnosť a apoštolskú horlivosť. Rehoľníci, ktorí boli poľskej a talianskej národnosti, oceňovali jeho jazykové schopnosti, šľachtické spôsoby a dobré vzťahy s aristokratickými rodinami, vďaka čomu im pomáhal zabezpečovať všetky ekonomické potreby kláštora. Situácia osobitnej núdze, v ktorej sa komunita nachádzala, vyžadovala, aby sa novic stretával s osobami mimo kláštora a bol zberateľom almužien, hoci rehoľné predpisy to v princípe nedovoľovali. Svedkovia jeho života vypovedali, že v kláštore „slúžil s duchom pokory a lásky, neustále sa ochotne venoval všetkým duchovným cvičeniam“  a voči bratom v rehoľnom dome bol „veľmi oddaný a príkladný“. Jeho životopisec sa stručne vyjadruje o pôstoch, hladovaní, umŕtvovaní a pokání, ktoré v kláštore praktizoval. Vyzdvihuje osobitne cnosť živej a plamennej lásky, ktorá ho viedla k tomu, aby povzbudzoval pátrov kázať častejšie. Nabádal ich aj k vedeniu duchovných konferencií. Sám tiež vychádzal z kláštora na ulice a do polí a pozýval ľudí k počúvaniu Božieho slova a ku konverzii na katolícku vieru.

​

V nedeľu 6. novembra 1639 vyslal gvardián Chrizostom Klus novica na koni k dobrodinkini bratov, Alžbete Lóňajovej, ktorá bola manželkou Františka Barkóciho, vicežupana Zemplínskej stolice. Nepodarilo sa zistiť, kde sa nachádzalo ich sídlo. Novic prešiel obcou Malý Horeš. Tú mohol pokladať za bezpečnú, pretože patrila Štefanovi Nyárymu. Prepadnutie, ktoré sa skončilo Iglódyho smrťou, sa odohralo za hranicami tejto obce. Zločin vykonali dvaja tamojší rodáci: Štefan Fesset a Michal Cose. Obaja ho poznali od detstva. Svoju obeť najskôr prenasledovali. Mimo obývanej oblasti pri lesíku vytiahli šable, prinútili Štefana zísť z koňa a priviazali ho k stromu. Následne ho ako zradcu otcovskej viery pod hrozbou smrti vyzvali vrátiť sa ku kalvínskemu vyznaniu a zobliecť sa z rehoľného habitu, pričom sľubovali, že ak to urobí, neublížia mu. Novic rozhodne odmietol návrat ku kalvínskej viere a prosil prenasledovateľov o prepustenie. Rozhnevaní muži ho následne mučili: jeden z nich udrel brata Štefana šabľou po hlave a vyzval i druhého, aby prispel svojím dielom. Druhý z vrahov potupil novica najskôr tým, že roztrhal jeho ruženec a rozhádzal jeho časti v okolí miesta činu. Potom aj on udrel novica šabľou, pričom jeho úder bol smerovaný tak, že dve rany na hlave mladého muža sa pretínali v tvare kríža. Rehoľník sa v tých chvíľach modlil: „Ježišu, Mária, pomáhajte mi!“ Opakované poranenia sečnou zbraňou v oblasti hlavy boli smrteľné. Vrahovia ho aj vykastrovali. Novic bol definitívne usmrtený Michalom Cosem, ktorý mu dýkou prerezal krčnú tepnu.

​

Zločinci sa pokúsili utajiť svoj zločin a mŕtve telo pochovali v lese pri rieke Bodrog. Vzali si novicovho koňa a pokúsili sa ho predať v neďalekej osade Gerepše, ktorá patrila katolíckemu šľachticovi Ladislavovi Barkócimu. Pri tom boli obvinení z krádeže koňa. Následné vyšetrovanie skončilo otvoreným priznaním. Za vraždu rehoľníka boli následne odsúdení na trest smrti.

​

Telo prezumovaného mučeníka pochoval Štefan Šimandy, menovaný sedmohradský biskup v prepozitúre Leles. Urobil to s veľkou úctou voči mladému mužovi, ktorého počas života dobre poznal a mal ho veľmi rád. Po pohrebe, na ktorom sa zúčastnili bratia z Radu a šľachtické rodiny z okolia, bolo telo Štefana Iglódyho pochované v Kaplnke sv. Ondreja na cintoríne lelesskej prepozitúry. Neskôr bolo na žiadosť provinciálneho ministra Giovanniho Battistu Astoriho prenesené do kostola konventuálnych františkánov v Rade.