Historické pozadie a príchod minoritov do Radu
Začiatkom 17. storočia bolo územie dnešného východného Slovenska poznačené mnohými nepokojmi. V časoch silnejúceho kalvinizmu pozval šľachtic nemeckého pôvodu Štefan Pethö so svojím bratom Františkom na popud svojej poľskej manželky bratov konventuálov – minoritov – z Poľska. V roku 1617 vznikol na našom území prvý minoritský konvent v Stropkove, už o rok neskôr bol ale vyplienený a vážne poškodený ozbrojencami Gabriela Betlena. Bratov z kláštora vyhnali, tí sa doň vrátili až po štyroch rokoch.
V roku 1622 založil pápež Gregor XV. kongregáciu Propaganda Fide (Kongregácia pre šírenie viery, dnes s názvom Kongregácia pre evanjelizáciu národov). Táto následne začala rôznych rehoľníkov z Ríma, vrátane minoritov, vysielať do Uhorska, Moldavska a Valašska ako apoštolských misionárov.
Minoriti chceli v Uhorsku obnoviť katolícku vieru tam, kde ľud prijal myšlienky reformácie a prešiel na kalvinizmus. Katolíckych kňazov bolo primálo, keďže byť kňazom znamenalo v tých časoch vystaviť sa nebezpečenstvu smrti, nehovoriac o náročných podmienkach a jazykovej bariére. Kongregácia však misionárom poskytla mnoho špeciálnych privilégií, vďaka čomu sa mnohí talianski rehoľníci rozhodli ohlasovať vieru v kalvínskom Uhorsku.
Jednými z podporovateľov minoritskej misie boli aj šľachtici Juraj a Peter Melithovci, pôvodom z Chorvátska. V roku 1634 prišiel do Uhorska páter Pietro Vallonica, ktorý sa usadil v Serednom (dnes na Ukrajine), na melithovských majetkoch, a začal sa venovať misii. Vo svojej ochote sa dokonca podujal naučiť sa maďarský jazyk, pričom sa zdržiaval aj u Melithovcov v medzibodrožskej obci Rad. Misia pátria Pietra čoskoro začala prinášať úrodu, najmä medzi drobnými šľachticmi. V tamojšom dome grófa Juraja si páter zriadil malú kaplnku a ubytovaciu izbu. Keď Melithovci pomýšľali na zriadenie dvoch minoritských konventov niekde v povodí Tisy, rozhodli sa minoritom radskú usadlosť spolu so statkami darovať.
Gróf Štefan Ňári a jeho konverzia
V roku 1636 prichádza do okolia Radu ďalší z talianskych minoritov, páter Pietro Cima da Conegliano, ktorý sa vedel dorozumieť po maďarsky a rumunsky. Krátko po svojom príchode sa stretol s grófom Štefanom Ňárim, ktorý bol horlivým kalvínom a zadržiaval minoritom ich majetky vo Vranove. Ňáriovci sídlili v dnes maďarskom mestečku Kisvárda a k im pozemkom patrila aj obec Kisrozvágy [kišrozváď], v ktorej žil vtedy 16-ročný Eliáš Iglódy, dobre vychovaný mladý muž zo zámožnej kalvínskej rodiny.
Gróf Ňári v tom čase trpel vážnou chorobou. Páter Pietro Cima da Conegliano sa pri jednej zo svojich návštev u Ňáriovcov za grófa pomodlil a vložil naňho ruky. Ten bol nadprirodzene uzdravený. Ňári sa spolu s manželkou obrátili na katolícku vieru a pretože boli ako kalvíni známi svojou nevraživosťou voči katolíkom, ich konverzia spôsobila v okolí veľký rozruch. Pod ich vplyvom sa aj mnoho ďalších ľudí rozhodlo stať katolíkmi.
Obrátenie mladého Iglódyho a vstup do rehole
16-ročný Eliáš Iglódy sa takisto rozhodol stať sa katolíkom. Opustil rodný dom i všetko, čo mal a odišiel pracovať na panský dvor k Ňáriovcom do neďalekého mesta Kisvárda. Svojou vierou a duchovným životom šiel príkladom ostatným sluhom. Grófa a jeho rodinu navštevoval a chodieval spovedať páter Pietro Vallonica z Radu, ktorý sa tu zoznámil s mladým Eliášom. Ten sa dva roky po svojom obrátení rozhodol vstúpiť do kláštora.
Vyhľadal Pietra Vallonicu a prosil ho o prijatie do rehoľného spoločenstva. Páter ho predstavil provinciálovi Giovannimu Battistovi Fiorentinovi, ktorý Eliáša prijal a na Veľkú noc v roku 1639 ho obliekol do rehoľného rúcha v kláštore v Rade, kde mu dal meno Štefan. Rehoľa nebola bohatou, bratia sa delili o všetko, čo mali, dokonca o obuv a odev. Napriek biede ale rástla a v tom období vstúpili do kláštora aj ďalší traja novici.
Rehoľný život
Mladý Štefan sa z prijatia veľmi radoval a horlil láskou k Bohu, čo sa odrážalo množstvom modlitieb, pôstov a sebazaprení. Jeho vášeň a silná viera bola prirovnávaná k vulkánu Etna. Pre znalosť miestnych pomerov bol poľsko-taliansku rehoľnú komunitu veľkým požehnaním a spoločenstvo si ho veľmi obľúbilo. Provinciál o ňom napísal:
„Štefan bratom slúžil v duchu pokory a lásky. Neustále a s ochotou vykonával všetky duchovné cvičenia. Pre svoje znalosti maďarského jazyka bol najvhodnejším na chodenie krajom a žobranie. Pritom bol mimoriadne nábožný a pre každého z rehoľníkov bol veľmi dobrým príkladom.“
18-ročný rehoľník dokonca povzbudzoval starších pátrov k častejšiemu kázaniu a ohlasovaniu, pretože na vlastne koži zakúsil, aké to je potrebné. Sám vybiehal z kláštora ako pobláznený láskou a zvolával dedinčanov do kláštora, aby aj oni mohli počuť životodarné Božie slovo. Netušil, že jeho príbeh v reholi minoritov bude napokon trvať len šesť mesiacov.
Násilné prepadnutie a smrť
Keď v nedeľu 6. novembra 1639 cestoval na koni z Radu do kalvínskeho Malého Horeša k istej dobrodinke rehole, pani Loneane, okolo tretej hodiny popoludní ho prepadli dvaja muži, Štefan Fesset a Michal Cose, ktorí ho poznali od detstva. Strhli ho z koňa, priviazali o strom a presviedčali ho, aby opustil rehoľu a vrátil sa s nimi domov ku kalvínskej rodine a keď odmietal, snažili sa ho donútiť násilím.
Jeden z nich mu tureckou šabľou zasadil úder do hlavy. Štefan útočníkov presviedčal, aby ho nechali, pretože nikdy nezmení svoju vieru. Nato mu druhý roztrhal ruženec a takisto sekol šabľou do lebky. Rana mala tvar kríža. Mladík začal šepkať:
„Ježiš a Mária, pomôžte mi.“
Pritom prosil útočníkov, aby ho nechali modliť sa. Tí, keď videli, že novic po týchto ranách ešte stále žije, sa ešte viac rozzúrili, až mu jeden z mužov, Michal, nožom prerezal hrtan.
Vrahovia telo ukryli pri rieke Bodrog, koňa si však nechali. Ten ale patril kláštoru v Rade, vďaka čomu boli rýchlo prezradení. Vrchnosť ich zatkla, mučila a napokon ich po prezradení miesta pochovania súd v obci Zemplín odsúdil na trest smrti. Popravení boli 24. novembra.
Minoritské spoločenstvo na Štefanovu násilnú smrť nebolo pripravené. Provinciál krátko pred udalosťou umrel a jeho nástupca z Talianska ešte nepricestoval, navyše budúcnosť konventu v Rade ostávala stále neistá.
Telo brata Štefana v tejto situácii pochoval sedmohradský biskup Štefan Šimandi, ktorý ho považoval za mučeníka pre vieru. S poctami mučeníka ho uložili do krypty v kaplnke sv. Ondreja v biskupovom sídle, v premonštrátskom kláštore v neďalekom Lelesi. Hoci minoriti z Radu neskôr chceli telo preniesť do ich kostola, biskup Šimandi ich usmernil, aby počkali až do vyjasnenia vlastníckych sporov o radský kláštor.
Zhromažďovanie prvotných svedectiev
Nový provinciálny minister Giovanni Battista Astori pricestoval z Talianska až niekoľko týždňov po pohrebe. Ihneď dôkladne prešetril celú situáciu a výsledky spísal do správy, ktorú odoslal Svätej stolici. Na generálnom zhromaždení kongregácie Propaganda Fide sa táto správa čítala nielen prítomným kardinálom, ale aj pápežovi Urbanovi VIII. Ten správu prikázal uchovať v archíve Kongregácie. Vďaka nej dnes poznáme podrobné okolnosti Štefanovho umučenia.
Páter Pietro Vallenica sa v tom čase nachádzal v rodnom dome v Sant’Angelo v Taliansku. V nedávnom liste pre sekretára Kongregácie spomínal prijatie štyroch mladíkov do konventu v Rade, ktorý fungoval ako formačný dom, no o tragických udalostiach zo Zemplína nič nevedel. Začiatkom roku 1640 sa však o Štefanovej smrti dozvedel a napísal pre Kongregáciu ďalší list, v ktorom svedčí o Štefanovom šľachtickom pôvode, o tom, ako ho spoznal a tiež píše o okolnostiach jeho mučeníckej smrti:
„Považujem ho za mučeníka, pretože viem o jeho dobrom živote.“
Odchod minoritov do Brehova
Náboženské nepokoje však pretrvávali. Počas stavovských povstaní bol konvent v Rade viackrát vyrabovaný a zničený, pričom o život prišlo niekoľko ďalších rehoľníkov. Uhorskí minoriti sa však napriek ťažkej situácii v krajine snažili naďalej pôsobiť na Zemplíne, predovšetkým kvôli hrobom svojich mučeníkov, ktoré nechceli opustiť. Mučeníci sa pre rehoľníkov stali povzbudením i príkladom, aby v nebezpečných podmienkach naďalej slúžili ohlasovaním medzi ľudom. Niekedy po roku 1711 dokonca začali zhromažďovať od miestneho ľudu svedectvá o ich smrti.
V roku 1767 sa minoriti definítvne presťahovali na druhý breh Ondavy do nového kláštora v Brehove, no o zvyšky konventu a kostolík v Rade sa naďalej starali až do začiatku 19. storočia, kedy farnosť prebral diecézny kňaz.
Nález Štefanových pozostatkov
Príbeh Štefana Iglódyho fascinuje o to viac, že okolnosti nájdenia jeho pozostatkov sú pomerne nečakané. Miestny ľud v Rade si uchoval tradíciu, že v obci bol kedysi kláštor minoritov. Málokto však tušil, že sa v bezprostrednej blízkosti budú nachádzať aj pozostatky mučeníkov.
V prvej polovici dvadsiateho storočia sa aktívny farár v Rade Béla Petrík pokúsil zakresliť približnú polohu kláštorného kostolíka, vybudovaného vedľa farskej budovy, ktorá stojí na základoch dávneho minoritského konventu, pochádzajúceho zo zemianskeho domu Juraja Melitha. Na rozsiahle odkrývanie zasypaného kostola sa ale z rozličných dôvodov neodhodlal.
Keď v roku 1998 prišiel na radskú faru kňaz Roland Böör, začal sa venovať aj rekonštrukcii miestneho kostola (ten od 16. až do 18. storočia užívala reformovaná cirkev) a o desať rokov neskôr aj farskej budovy. Počas vymeriavacích prác však odkryli časť starého kostolíka a spolu so zvyškami múrov našli aj hroby s pozostatkami dokopy až 14-tich osôb. Farár v spolupráci s pamiatkovým úradom a rôznymi odborníkmi začal následne viesť archeologický výskum, výsledkom čoho sa odhalilo, že viaceré pozostatky nesú známky násilnej smrti.
Štefanov príbeh sa vo veľkej miere podarilo odkryť v posledných rokoch vďaka starostlivému výskumu minoritu Jozefa Sukeníka v archívoch v Ríme a ďalších mestách, ako aj vďaka archeológom z Fakulty Umení Technickej Univerzity v Košiciach Petrovi Tajkovovi a Arpádovi Baloghovi. Súdny lekár Nikita Bobrov pôsobiaci na Lekárskej fakutle Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na základe expertízy kostrových pozostatkov potvrdil násilnú smrť ako aj mladý vek Štefana Iglódyho v súlade s dobovými svedectvami.
V súčasnosti sú pozostatky brata Štefana spolu s ďalšími mučeníkmi uložené na fare v Rade, pričom celý prípad naďalej pokračuje vo výskume.
Odo dňa jeho smrti je Štefan Iglódy v reholi minoritov považovaný za mučeníka vernosti rehoľnému povolaniu.
